nedeľa 27. marca 2016

Prirodzenosť kapitalizmu


Konzumerizmus zachránil svet pred 3. svetovou vojnou...
Toto tvrdenie je v určitom zmysle pravdivé, ale zároveň i banálne, vzhľadom k faktu, že takéto, historicky nevídané, monstrózne plytvanie spotrebným tovarom, akým konzumerizmus bezpochyby je, samo o sebe predstavuje stav zrovnateľný s vojnou. Je to permanentná vojna, v ktorej sme sa zrazu ocitli. Vojna bez víťazov a porazených, vojna v ktorej sú porazenými všetci, v konečnom dôsledku aj jej kapitalistickí strojcovia, ktorých „čiastkové“ výhry iba predznamenávajú ich pád v dlhodobom horizonte, či už z pohľadu ekonomického alebo ekologického. Je to vojna, ktorej si nie sme sami vedomí a ktorej jedinými svedkami sú mlčiace veci - tony odpadkov, vyhodeného jedla, nemoderných spotrebičov a techniky, ktorá sa váľa pohodená na skládkach a smetiskách - bojiskách tejto nezmyselnej vojny.

Kipling sa chytá za hlavu...
            Nechystám sa pátrať, kedy éra konzumu začala, ani ako z nej von. Tieto veci prenechám erudovanejším ľuďom. Skôr by som sa zastavil pri otázke, ako je možné, že kapitalizmus, tento systém ľudskej prirodzenosti, údajne jediný ekonomicky možný, dolujúci svoju ohromnú silu až z dna skutočnej ľudskej povahy a práve vďaka nej prežívajúci, siaha zrazu pri záchrane samého seba od možnej krízy nie po vlastnostiach „živočíšne ľudských“, ale naopak - po iracionálnej túžbe plytvať zdrojmi, plytvať surovinami a výrobkami, ktorá sa v najlepšom prípade rovná nejakému streštenému sektárskemu náboženstvu. Miesto aby sa v ľuďoch snažil prebúdzať správanie sysľa zhromažďujúceho na horšie časy alebo leva hájaceho svoje teritórium, ako by to bolo iste v súlade s „veľkou príručkou džungle“, robí z ľudí bláznivých pomätencov konzumu a ešte to vydáva za životný štýl...  Skôr ako o ten, ide však o ekonomický princíp. To, že buržoázia prekonáva krízy ničením výrobných síl sa dočítame i v Manifeste... Nič sa tam však nepíše o tom, že by sa sami ľudia v kapitalizme dobrovoľne správali ako schizofrénni chovanci ústavu, ktorí nadobro stratili zmysel pre realitu. Súčasnú západnú konzumnú kultúru však ťažko možno označiť inak. Jedni to volajú nenažranosť, iní zasa individualizmus... Skutočnosť je však taká, že nezlučiteľný rozpor medzi individualizmom a kolektivizmom je falošný. Kto sleduje záujem skupiny, chráni i svoj vlastný; kto naozaj premyslene chráni seba, musí ochraňovať aj celok. Konzumné správanie nie je individualizmom ani egoizmom, ide proti prírode, je to číra sebadeštrukcia, je to správanie samovražedné.

Kapitalizmus - prípad pre forenzných psychológov
            Spomínam si na hodiny forenznej psychológie na VŠ a kriminálne prípady, v ktorých labilný jedinec často obracal agresiu voči sebe samému, v prípade že ju nemohol alebo nedokázal obrátiť smerom von. Ak porovnáme chudobného robotníka 19. storočia, jasne podrobeného spoločenskej hierarchii, ktorý „poznal svojho nepriateľa“ s dnešným človekom, balancujúcim medzi relatívnym dostatkom a sociálnym vylúčením, je zjavné, že práve strach z tejto neistej situácie, paralizujúci jednotlivca v akýchkoľvek revolučných snahách (teda obrátení agresie smerom von) v kombinácii so sebaobviňovaním, môže byť príčinou jeho patologickej potreby plytvať vecami, ničiť životné prostredie, svoje okolie a teda i seba. 

Od kultúry k psychológii, až k politike
            Nemusíte mi dať za pravdu. Možno je takéto vysvetlenie konzumerizmu prehnané a on sám predstavuje iba akúsi „pandémiu dostatku“, chorobu, ktorou ľudstvo začne trpieť, akonáhle sa ocitne v situácii, kedy ponuka prevýši dopyt. Nech je to tak či onak, konzumerizmus je (psychickým) javom značne neprirodzeným, avšak nevyhnutným pre potreby pozdného kapitalizmu, ktorý ho povyšuje na ekonomicko-politický princíp a navonok prezentuje ako kultúrny jav (životný štýl), aby ospravedlnil svoju expanzívnu, imperialistickú politiku voči tretiemu svetu... Konzumná éra naozaj chráni ľudí od zabíjania sa vo vojne, ochraňuje „ľudské zdroje“ za cenu ničenia všetkých ďalších zdrojov. Už nie je treba vojnami dramaticky znižovať počet chudobného obyvateľstva, ani ničiť mestá a infraštruktúry, aby kapitalizmus dosiahol potrebný reštart na prekonanie krízy. Zachránia ho sami ľudia, ochotní zbytočne nakupovať až do roztrhania tela, či si brať spotrebiteľské úvery len aby si mohli dopriať LCD-čko s väčšou uhlopriečkou... 

A ideme ďalej...
            Konzumná masová kultúra nie je jedinou zbraňou či prostriedkom, po ktorom kapitál siaha aby sa zachránil a udržal a ktorý nemá s „ľudskou prirodzenosťou“ zhola nič spoločné. Podobne sa to má napríklad so štátnymi zásahmi do hospodárstva, po ktorých systém vždy siahne v čase krízy, ochotný socializovať straty bánk a súkromných spoločností tak, že ich zaplatíme my všetci. I to je napokon prejav určitej solidarity, určitého záujmu o verejné, ktorý v prírode len tak ľahko nenájdeme (snáď okrem včiel či mravcov), a teda je z pohľadu kapitalistov-darwinistov, hľadajúcich príklady optimálneho fungovania spoločnosti s lupou v lese, človeku neprirodzený.
            Taktiež charita, pôvodne vyjadrujúca určitú morálnu zodpovednosť, nadobúda v dnešnej ére „filantropov“ ako Bill Gates, vynakladajúcich ročne milióny na „záchranu sveta“ skôr rozmer ekonomickej nevyhnutnosti, zmierňujúcej priepastne roztvorené nožnice sociálnej nerovnosti, zachraňujúc tak kúpyschopnosť obyvateľstva. V prírode opäť ťažko nájsť niečo neprirodzenejšie ako dobrovoľné prispievanie slabým, takže sa znova pýtam, kde je tá prirodzenosť kapitalizmu, na ktorej stojí? Kam sa podela „zdravá“ chamtivosť, súťaživosť či kus „starého dobrého“ sobectva, egoizmu a pohodlnosti?

Ale Smith to chcel inak!
            Niekto by iste namietal, že všetky neprirodzené javy, ako charita, štátne intervencie alebo konzumná kultúra, slúžiace dnes na záchranu kapitalizmu nie sú pôvodne jeho vnútornou súčasťou, jeho podstatou a že on sám je postavený na bytostne prirodzených ľudských vlastnostiach.
            Ani toto tvrdenie však neobstojí. Žiadne pudové ani rozumovo zdôvodnené sobecké správanie u prvých kapitalistov nebadať... Pri dôslednejšom pohľade na počiatky kapitalizmu možno naopak vidieť jasne prevládajúce iracionálno, ktoré motivovalo mysle prvých veľkopodnikateľov v Európe či prvých amerických osadníkov, ktorí sa v chudobe vylodili na pobreží Nového sveta, aby tu skutočne „v pote tváre“ vybudovali svoje budúce impérium.
            Dnešný kapitalizmus, založený na v minulosti vytvorenom bohatstve, ktoré už len ovládajú dediční páni, v protiklade k mase konzumentov-poddaných, sa v istom zmysle viac podobá feudalizmu než sebe samému. Nájdeme v ňom dosť chamtivosti aj egoizmu, zloby aj závisti. Rovnako ako by sme ich našli aj v starovekom Ríme, v stredovekej Číne alebo hocikde na svete, v ktorejkoľvek epoche ľudského rodu. Napriek ich všadeprítomnosti však kapitalizmus hocikde na svete nevznikol... Z toho vyplýva, že „ľudská prirodzenosť“ nie je tým, na čom stojí kapitalizmus. Naopak, mohli by sme celú myšlienku o prirodzenosti kapitalizmu prevrátiť a formulovať ju tak, že práve určité prirodzené „zlé“ ľudské vlastnosti a charakteristiky počas histórie bránili ľuďom v tom, aby nastolili kapitalizmus. 

Späť k Weberovi!
            Čo by donútilo rímskeho veľkostatkára, aby sa neoddával hedonistickému pôžitkárstvu vďaka bohatstvu, ktoré vytvoril, ale aby všetok zisk vrazil späť do svojho podniku, reinvestoval ho za účelom akejsi nekonečnej expanzie a iracionálnej myšlienky „zisku pre zisk“? Prečo by takto slepo sledoval úspech, ktorý sa nijak neodrazí na jeho životnej úrovni, keďže všetko čo vytvorí, opäť investuje? Až protestantská morálka amerických prisťahovalcov dala vzniknúť kapitalizmu. Alebo obrátene - spoločenské podmienky, priaznivé pre rozvoj kapitalizmu museli nutne viesť ku vzniku etiky, ktorá kapitalizmus ospravedlní - teda k etike protestantskej. Tak prudký rozmach výroby, taký „hospodársky boom“, akým kapitalizmus bezpochyby bol, nie je možné rozbehnúť bez trochy iracionálnej viery či „náboženstva“, ktoré by sa stalo jeho hnacím motorom (podobne ako bolo stachanovstvo nevyhnutným predpokladom pre obrie budovanie ZSSR). Pre každého katolíka, alebo človeka akéhokoľvek dovtedajšieho vyznania, by musel byť kapitalizmus niečím nelogickým, neprirodzeným, odporujúcim Bohu. Pred Bohom sú si všetci rovní, každý má na zemi svoj údel, ktorý nezmení. Čo všetko však zmenila taká nepatrná kalvínska myšlienka, ako že úspech vo svetskej sfére je znakom priazne Božej. A tak sa rozbehli ozubené kolesá honby za úspechom... Napokon nie je náhoda, že sa reformácia v cirkvi odohráva v 16. - 17. storočí, tak dôležitom období pre rozvoj kapitálu a že ešte o sto rokov predtým reformácia Husova stroskotala.

Prvý Matrix bol raj na zemi, ale nikto v neho neuveril...
            Na kapitalizme nie je vo svojej prapodstate zhola nič prirodzené. Prirodzená je len bieda, ktorú prináša a ktorá ľuďom pripadá tak realistická a uveriteľná, že im zastiera obzor vlastných možností.
            Samotný pojem „prirodzenosť“ je natoľko biedny, že núti mysliteľov a filozofov „vysedávať na rozhľadni a pozorovať zver“, aby vystopovali znaky pravej ľudskej povahy, čím sami potierajú človečiu prirodzenosť, či skôr prírodnosť alebo spätosť s prírodou, ktorá ho núti neustále zlepšovať a pozdvihovať samotnú prírodu (čiže i seba) z jej pôvodného primitivizmu, a teda meniť jej staré pravidlá o prežití najsilnejších... To je podľa môjho najvnútornejší obsah ľudskej prirodzenosti, ak o nej vôbec možno hovoriť, a všetko ostatné môže skončiť len fašizmom.


Clim&Tis 

4 komentáre:

  1. Fúúú. Teraz si zabil. Teraz si nastolil veľké množstvo podnetných myšlienok. Téma kapitalizmu aj mňa v poslednej dobe zaujíma (aj keď Teba iste už dlhodobo).

    " Z toho vyplýva, že „ľudská prirodzenosť“ nie je tým, na čom stojí kapitalizmus. "

    Toto je veľmi zaujímavá téza, ale momentálne neviem k nej zaujať jasné stanovisko. Povedal by som aj áno, aj nie, resp. z časti (ale akej veľkej? neviem).

    " Samotný pojem „prirodzenosť“ je natoľko biedny, že núti mysliteľov a filozofov „vysedávať na rozhľadni a pozorovať zver“, aby vystopovali znaky pravej ľudskej povahy, čím sami potierajú človečiu prirodzenosť... "

    Áno, tiež si uvedomujem nedostatky neustáleho odvolávania sa na modernú biológiu - je to trochu trápne hľadať ľudskú prirodzenosť vo zvieratách. Ale nie je to úplne od veci: sme síce dosť rozdielni od zvierat, ale zasa nie až tak úplne, myslím si, že máme so zvieratami viac spoločného než si uvedomujeme.

    Ale teraz k podstate problému: charakteru a myšlienkovému základu kapitalizmu (ak som správne pochopil). Ja som sa túto tému rozhodol uchopiť z pohľadu definície a historického pôvodu kapitalizmu.

    Tak najskôr tá definícia kapitalizmu: celú definíciu sa mi nechce vymýšľať, ale kľúčový znak vidím v hromadení zisku: zisk z môjho podniku investujem do tohto (alebo ďalšieho) podniku, aby mi potom vyprodukoval ešte väčší zisk. Výsledok je, že môj podnik je trvalý stroj na zisk. Perpetuum mobile, ktoré zhltne financie a vypľuje ešte viac financii, ktoré potom tiež zhltne, aby vypľulo ešte väčšie množstvo financii.

    Povôd kapitalizmu: vyššie popísaný princíp je možno taký starý, ako samotné peniaze, ale celé tisícročia sa jednoducho nerozvinul, dominovali iné spôsoby hospodárstva:
    - kmeňový - kde každý člen uzavretej komunity prispieva podľa svojich schopností a úžitok zo spoločného produktu sa rozdeľuje viacmenej podľa potrieb (to ale neznamená nevyhnutne, že rovným dielom - dospelí zjedia viac ako deti a najlepší kúsok dostane starešina napr.)
    - koristnícky - doplnok iných foriem hospodárstva. Ak majú susedia niečo čo mi chceme a my sme dosť silný na to, aby sme im to vyrvali, prečo tak neurobiť?
    - otrokársky - akoby bočný produkt vojny. Čo s vojnovými zajatcami? Prinútiť ich, aby na nás pracovali.Neskôr motivácia do nových vojen (straty na životoch otrokov treba dopĺňať).
    - feudálny, polofeudálny a kvázifeudálny - nebudem sa tu zaoberať politickými a sociálnymi rozdielmi medzi týmito. Hospodárskou podstatou je, že vo všetkých obrovská masa poddaných odvádza vrchnosti (zemepán, alebo priamo panovník - štát) dávky v naturáliách (neskôr ekvivalent v peniazoch). Roboty na panskom pôvodne nie sú hospodársky významným znakom, až od 16. a 17. stor. začínajú prudko naberať na význame (a intenzite). Logikou tohto hospodárstva je rozdelenie spoločnosti na tri stavy a ich vzájomná solidarita (každý zadarmo poskytuje celej spoločnosti časť svojich produktov alebo svoje služby).
    - cechový - individuálny malovýrobcovia sú združení do monopolných cechov, ktoré dohliadajú na kvalitu výrobkov a sociálnu solidaritu medzi členmi cechu (napr. povinnosť cechu postarať sa o vdovu po svojom členovi ak sa nemýlim).

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Výhodou kapitalistické hospodárenia, ktoré je viazané na peniaze a historicky sa spája najmä s triedou obchodníkov je, že je to asi jediný rozumný spôsob, ako obchodník, ktorý nevlastní ani pôdu, ani neovláda remeslo, ale má počiatočný kapitál, nepríde o svoju živnosť (predísť bankrotu je najistejšie neustálim zvyšovaním imania) a preto je vhodné, aby časť svojho zisku investoval do svojho podnikania (kúpil si lepšieho somára, alebo ďalšiu ťavu, alebo stan na prenocovanie, keď je na cestách, alebo aj zbraň).

    Ovšem v dôsledku veľkých zámorských objavov v 16. storočí sa pre rozmach kapitalizmu otvárajú nové možnosti. V Ázii totiž majú korenie, ktoré je drahým a luxusným tovarom a európska šľachta a iní boháči sú ochotní za korenie (a iný nedostatkový materiál) dobre zaplatiť. Ale ako výhodne dopraviť korenie z Ázie do Európy, keď v ceste stojí Osmanská ríša? Na lodiach. Ale zaplatiť loď, kapitána, posádku, vyzbrojiť ich a ešte aj poskytnúť protihodnotu za ktorú to korenie nakúpia je v zásade nad možnosti vtedajšieho bežného obchodníka. Riešenie? Združiť svoj kapitál do prvých akciových spoločností: Anglická východoindická spoločnosť, holandská východoindická spoločnosť, francúzska spoločnosť sto akcionárov a pod. Všetky vznikli v 17. stor. A zisky si rozdeliť medzi akcionárov.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. V 17. stor. by som však ešte nehovoril o dominancii kapitalizmu ako hospodárskeho systému. Dokonca aj v Anglicku a Holandsku je to možno ešte priskoro. V každom prípade podpora panovníkov pre tento spôsob hospodárenia (z veľkých ziskov sú veľké výnosy na daniach a clách) z neho robí elitnú zložku vtedajšieho zmiešaného hospodárstva. Bohatnú obchodníci a bohatne aj štát. Keďže však vtedajší podnikatelia aj ich zákazníci (poddaní korenie asi nekupovali, ani slonovinu) tvoria tak max. asi 10% obyvateľstva (+ ešte námorníci, ich zamestnanci) tak zatiaľ sotva možno hovoriť o kapitalizme ako celospoločenskom systéme v 17. stor.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Celkovo som toho názoru, že kapitalizmus 17. stor. mal niekoľko príčin vzniku:
    a) technologickú - zámorské objavy umožnili dovážať luxusný nedostatkový materiál z Orientu do Európy
    (umožnila ponuku)
    b) ideologické - b1) renesancia v dôsledku svojho zvýšeného dôrazu na svetský život zvýšila záujem bohatých o luxus (vytvorenie dostatočného dopytu), b2)kalvinizmus "posvätil" zisk (určité odbúranie morálnych otázok ohľadom hromadenia zisku)
    c)spoločensko-právne - vznik akciových spoločností umožnil nahromadiť dostatočný počiatočný kapitál pre tento druh podnikania
    d) politické - záujem zo strany štátu o tento druh podnikania, ktorý mu mohol pekne vynášať na daniach a clách

    OdpovedaťOdstrániť