piatok 9. októbra 2015

Hon na mainstream


V tomto krátkom zamyslení o nekritickom odmietaní mainstreamovej kultúry som sa chcel pôvodne zo štylistických dôvodov vyhnúť otrepaným prirovnaniam a neohrabaným analógiám veľkohubých senzačne znejúcich titulkov typu: „Nový hon na čarodejnice?“ a pokúsiť sa nájsť alternatívnejšie vyjadrenie.
Napokon som sa však rozhodol využiť práve toto prirovnanie, hoc omleté, nakoľko vystihuje podstatu opisovanej skutočnosti a samoúčelné hľadanie netypického výrazového prostriedku by v tomto prípade popieralo vlastnú myšlienku článku...

Mainstream je skutočne umelo vytvoreným fenoménom dneška, tak ako ním bolo čarodejníctvo pred niekoľkými stáročiami. A rovnako sa voči nemu vedie hon ako reakcia naň; či skôr hon, ktorý daný fenomén spoluvytvára. Keď hovorím o „vytváraní“, nemám na mysli vedomé, či priam zlomyselné konšpirovanie jednotlivcov, ale skôr nezamýšľaný následok mylného uvažovania a konania, ktoré rozdeľuje kultúru na hlavný prúd a alternatívu (subkultúru, kontrakultúru) ako absolútne protiklady, čím sa spätne podieľa na samom vzniku (či prehĺbení) mýtu mainstreamu, resp. mýtu alternatívy.
Pripomína mi to film Deux hommes dans la ville, kde je A. Delon tak obsesívne prenasledovaný policajným inšpektorom, ktorý ho podozrieva zo zločinu, až naozaj zločin spácha... V Delonovej úlohe dnes vystupuje mainstream, ktorý je celospoločensky (skoro až „mainstreamovo“) kritizovaný natoľko, že sám uveril vo svoju vinu a berie na seba dobrovoľne rolu vyprázdneného pozlátka, čo možno jasne vidieť, resp. počuť pri posluchu rádií ako Europa 2 alebo Funrádio. Akoby úplne prijal kritiku a rezignoval voči nej. Táto „kapitulácia“ stredného prúdu je navyše sprevádzaná jeho nadhľadom voči sebe samému, ba priam až cynizmom: viem, že som otrasne povrchný a páči sa mi to/je mi to jedno.

Ak sa vnoríme hlbšie do dejín umenia, všimneme si, aké významné, ba až epocho-tvorné diela vznikli v rámci mainstreamu. Iste, „revolúciu“ v umeleckých štýloch vždy musel nastoliť konkrétny jednotlivec vďaka svojej kreativite a inovácii, vymykajúcej sa z rámca prevládajúcej kultúry (ako napr. pre-romantizmus Goetheho či „podivína“ Rousseaua), avšak historicky aj obsahovo najvýznamnejšie diela boli, podľa môjho názoru, väčšinou ukotvené niekde uprostred hlavného štýlu a dodnes vďaka svojej typickosti slúžia ako vzor, na ktorom učitelia vysvetľujú žiakom konkrétne znaky umeleckých slohov. Keby sa Mozart vzoprel dobovým konvenciám a začal robil naschvály Jozefovi II, nikdy by nevzniklo možno najlepšie dielo klasicizmu.
Toto tvrdenie dokladá i skutočnosť, že aj v alternatívnej hudbe či filme vznikne prvotná zmena narúšajúca hranice „možného“ či „mysliteľného“, ktorá ale okrem toho príliš kvalitnou nebýva (spravidla) a až ďalší nasledovníci daného alternatívneho štýlu dovedú tento do dokonalosti a vybrúsia z neho ozajstný klenot (čo potom mnohí napádajú, ako zradu či zneužitie pôvodného „ideálu“). Sama alternatívna scéna totiž predstavuje akýsi mikrosvet, svet vo svete, ktorý sa sám pre seba stáva mainstreamom – novátorom je vždy iba jeden umelec, ostatní ho už iba nasledujú, či priam napodobňujú a vylepšujú.

Voči uvedenému možno namietať, že vrámci kapitalistických vzťahov a dominancie „kultúry dopytu a ponuky“ sa alternatívou nerozumie ani tak za každú cenu kreatívny „spoločenský okraj“, ako skôr akákoľvek kultúra stojaca v opozícii k tržne prispôsobivému umeniu, „pásovo“ vyrobenému pre komerčné účely. V tomto zmysle je alternatívne umenie dozaista legitímnym vyjadrovacím prostriedkom, ale nedostáva sa nám odpovede na otázku: prečo by i umenie vytvorené pre masy (kľudne aj dostupné v obchodných reťazcoch) nemohlo byť obsahovo hodnotným?
Nie je orientácia na alternatívne umenie problematizovaním formy namiesto problematizovania obsahu?
V dnešnej dobe rozoznávame v otázke umenia a kultúry v zásade štyri typy ľudí, resp. názorov:
1) cynickí alebo neinformovaní zástancovia mainstreamu
2) kritici mainstreamu, zaslepení zástancovia alternatívy
3) kritici alternatívy tvrdiaci, že bola „kooptovaná“ systémom, že došlo ku komodifikácii jej podvratnosti, ktorú mocenské štruktúry teraz predávajú v lákavom obale
4) kritici alternatívy pre jej samotnú alternatívnosť.
Tá bola vždy iba prostriedkom pre odlíšenie sa subjektu a nikdy nemala diverzný, tobôž nie revolučný charakter a z pohľadu kvality umenia nemožno určiť víťaza, keďže aj v alternatíve aj hlavnom prúde môže vzniknúť dielo hodné záujmu a uznania. Obaja sú, ako už bolo uvedené, určitým mainstreamom, či skôr určitou „kultúrou bez prívlastkov“, nakoľko len taká môže dávať objektívny zmysel. Alternatíva existuje len vo vzťahoch relatívnych, postráda univerzálny význam.
Naozaj cenné umenie by malo mať dôveru v ľudí, v spoločnosť a v masy a nevytvárať autonomistické „kluby“ elít, ktoré znechutene opúšťajú svoje lode unášané vlnami popkultúry, akonáhle sa cestujúci z 3. triedy utrhnú z podpalubia, namiesto, aby zhodili do vody kotvu a našli čo najlepší prístav pre všetkých. Kvalitná kultúra nesmie mať fóbiu ani z komercie. Musí ju ustáť. V kapitalizme je komerčné (alebo minimálne komercie schopné) všetko.
Aj nekomerčná alternatíva je komerčnou, nakoľko nepriamo vytvára nový priestor obchodovateľnosti vecí a vzťahov, „dobýva“ dosiaľ neobjavený trh s módou, názormi a životným štýlom, ktorý stojí peniaze. Sama potom priamo usporadúva koncerty či kultúrne podujatia za nemalé vstupné. Ľudia radi platia za exkluzivitu... Navyše si ešte vybijú sprostredkovane i trochu zlosti, druhého rána si odšrtnú v kalendári „subverznú“ protisystémovú činnosť a vydajú sa spokojne do svojich (ne)zamestnaní... O koľko cennejšia sa v tomto svetle javí zradcovská strednoprúdová kapela „kooptovaná“ systémovým matrixom, ktorej texty majú hĺbku a druhý rozmer. Hodnotný mainstream preto považujem za cennejší ako samoúčelný underground.

Opäť ale možno polemizovať s danými tvrdeniami. Alternatívna scéna už v minulosti dokázala, že je schopná vytvoriť skalopevný kultúrny fenomén nezmeniteľný v tovarovú položku. Za všetky príklady uvediem etiku DIY, teda Do It Yourself alebo „Urob si sám“, ktorá vlastne dala odpradávna bežnému spoločensko-ekonomickému správaniu politický rozmer v postindustriálnej dobe.
Ako možno komercionalizovať niečo bytostne nepredajné? Systém to dokáže – estetizáciou etiky. Ak sa zameriame, na to čo je pekné, namiesto toho, čo je správne, ocitneme sa zrazu v dobe „hipsterských ošúchaných favoritov“ z ebay-u. Kapitalizmus dokáže divy, ale v tomto prípade nie je hlavným (jediným) vinníkom. Už len „technicky“ nie je možné, aby každý ukradol svojej 90-ročnej babičke starý bicykel z pred dedinskej Jednoty; nie je možné, aby si každý piekol doma sám svoj chlieb; aby si sám zhotovil svoj hudobný nástroj; či založil bio-farmu. Kto si nedokáže tieto potreby zabezpečiť sám, svojpomocne, jednoducho si ich kúpi alebo mu ich (nekapitalistická) spoločnosť zabezpečí iným, možno komickým či povrchným spôsobom, aby nikto výrazne nevyčnieval alebo nebol privilegovaný. Masová kultúra je v tomto zmysle rovnostárskou a spravodlivou a kritizovať ju je prinajmenšom povýšenecké, ak nie priam fašistické.
Obhajoba spravodlivej masovej kultúry (avšak nositeľky konzumnej etiky) od kritika konzumnej spoločnosti a kritizovanie etiky DIY, ktorá naopak podrýva konzumný spôsob uvažovania sa môže javiť paradoxne, to uznávam.
V KĽDR je povolených iba desať oficiálnych účesov a napriek tomu nejde o konzumnú spoločnosť... Konzum nie je závislý na uniformite či masovosti, ale na súťaživej spotrebe. Tú vytvára práve alternatíva.
DIY je toho do istej miery súčasťou. Z objektívneho hľadiska zasa ide o reakčnú etiku návratu „paleolitu“ či feudálnej „ekonomiky rodín“ s minimálnou produktivitou práce a maximálnou záťažou životného prostredia, nakoľko výroba v malom môže byť iba ťažko ekologickou (a ak by aj takou bola, bude záťaž prenesená na drastické ničenie „ľudských zdrojov“ čo je opäť neekologickým, keďže človek je súčasťou ekosystému). Takýto vzdor voči súčasnému zriadeniu teda nemožno považovať sa vzdor obsahovo správny alebo zmysluplný. Spomínané heslo by muselo znieť inak... muselo by znieť: „Urobme si sami spoločne (proti kapitálu)“, nie „Urob si sám (ako namyslený bohatý individualista proti masovej spoločnosti)“.

Problémom hľadania priestoru priateľského dialógu medzi masovým mainstreamom a elitárskou alternatívou je zaryté odmietanie násilia... „My nikoho nútiť nebudeme,“ hovoria si alternatívci, aristokraticky povznesení nad poklesky lúzy.
Takáto „láskavosť“ je však v konečnom dôsledku iba skrytou aroganciou.
Obsahovo cenné masové umenie si vyžaduje určitú formu násilia – v podobe nátlaku alebo donútenia (čo ale zákonite neznamená zákaz iných umeleckých foriem). Ponechanie úplnej slobody divákovi vytvára predpoklady pre rozmnoženie vzťahov dopytu a ponuky, nakoľko neexistuje „autorita“, ktorá by výchovne „intervenovala“ do súkromného umeleckého cítenia diváka a on sa ocitá v dekonštruovanom prostredí chaosu, kde jedinou istotou (autoritou) sa javí trh a najsilnejší hráč-umelec, ktorý sa svojim divákom-spotrebiteľom túži zavďačiť čímkoľvek hneď tu a teraz, namiesto aby si ich vychoval.
Ak hovoríme o násilí, nemusí hneď ísť o povinné čítanie prorežimnej literatúry alebo pálenie zakázaných diel... Stačí ak by sme už existujúce, hoc i komerčné a „spotrebné“ umenie (v televízii, rádiu, či na internete) doplnili zaujímavými komentármi alebo diskusiami širokého spektra filmových kritikov, filozofov, sociológov či vedcov (trebárs konfrontovanými názormi bežných ľudí) pred a po odvysielaní diela. V tomto zmysle som sa inšpiroval športovými prenosmi, ktoré bývajú uvádzané debatou v štúdiu medzi moderátorom a jeho hosťami z oblasti športu. Podnetným bolo pre mňa v tomto ohľade i počúvanie Rádia Devín, kde tak isto nie je núdza o komentár ku každému audio-dielu.

Bezuzdný hon na mainstream môže zájsť (ak už i nezachádza) do úplne komických rozmerov nekonečnej plurality alternatív.[1] Ťažko nájsť správny recept nápravy. Riešením by mohlo byť jednoduché „preťatie“ tohto gordického zapletenca  - alternatívou alternatívy - teda akejsi obdoby „negácie negácie“, ktorá by nepredstavovala návrat do pôvodného východiska (uniformná hegemónia stredného prúdu), ale zamerala by sa viac na obsah diela a stierala formálne rozdiely medzi alternatívou a mainstreamom. 


Klimeux




[1]Postulování plurality forem bojů a identit v postmarxistické filosofii je právě tím, co otupuje hrany důsledné levice. Ve skutečnosti to znamená, že operujeme na terénu stanoveném globálním kapitalismem, pro nejž je zmnožování identit životodárným pohybem. De facto pak hrajeme s kartami, jež nám připravili političtí oponenti.“ (Článok: Poskvrneno slastí, Lukáš Likavčan. Vyšlo v časopise A2 18/2015)

9 komentárov:

  1. Časť 1

    Výborná téma. Tento konflikt kultúrneho mainstreamu a alternatívy sledujem už dlhé roky. Ani by som to nenazval "honom na bosorky", ale skôr pohŕdanie mainstreamovou kultúrou. Donedávna človek, čo chcel byť in musel mať preferovaný štýl, ktorý navonok vyjadroval jeho individualizmus. Inak bol outsider. Ale zdá sa mi, že už sa to pomaly začína meniť, keď dnes poviem, že nemám vyhranený hudobný štýl, alebo že počúvam len rádiovky, tak už nie som za lúzra. Alebo možno sa len pohybujem v dospelejšej (a tiež inak zameranej) spoločnosti, ako pred 5, či 10 rokmi :)

    V prípade toho historického exkurzu musím trvať na tom, že spoločnosť pred 19. stor. nemožno ani po kultúrnej stránke príliš prirovnávať k spoločnosti modernej a postmodernej. Staré spoločnosti neboli pluralitné, v jednom čase a na jednom mieste existovala obvykle iba jedna kultúra. Všetci mali jeden štýl a v zásade jeden vkus. Jeden štýl vtedy stačil, sám osebe bol alternatívou k neumeniu, k šedosti bežných vecí. Bol teda mainstreamom aj alternatívou zároveň. Alternatíva k nemu bola skôr zriedkavá. A presadila sa až, keď sa doterajší štýl prejedol a vznikla túžba po niečom novom. Keďže umenie tých čias spravidla nebolo pohoršujúce, alternatíva nebola prenasledovaná, ale presadila sa až keď sa spoločnosť (rozumej horné vrstvy) prejedla doterajšieho štýlu a zatúžila po niečom novom. Vtedy dostali voľnú ruku inovátori. A vytvorili nový štýl, nový mainstream. Takto treba chápať aj Mozarta, ako určitého rebela, ktorý získal uznanie vrchnosti a stal novým predstaviteľom establišmentom. Celkovo v starých spoločnostiach rozdelenie na konzervatívcov, liberálov, progresivistov a rebelov neexistuje, alebo nie je výrazné. Spoločnosť sa správala skôr ako jeden organizmus, nie ako pluralitná ďžungla, ako bojisko kultúr a názorov. Toto prišlo až s 19. stor. a prehĺbilo v 20. stor.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Časť 2

    Áno, poznám tie typy ľudí, nekritických alternatívcov (resp. mainstreamobijcov z princípu) a pod. Neviem sa však zaradiť k žiadnemu z nich. Mám trocha z 1.) a 3.), ale v súčasnosti sa mi mainstreamzačína čím ďalej tým viac hnusiť. Je čoraz vulgárnejší, stupídnejší, útočí na pudy. Zároveň však podprahovo presadzuje filozofiu (všímam si hlavne níčeizmus).
    Začínam byť veľmi vyberavý alternatívec, ktorý občas/často je nutený papať mainstream (aj tu si však vyberám).

    "Hodnotný mainstream preto považujem za cennejší ako samoúčelný underground."
    určite súhlasím,
    ale aj nesúhlasím: kolaborácia so zlým systémom (dokonca aj na hodnotnej veci) sa nemusí vždy vyplatiť.

    „My nikoho nútiť nebudeme,“ hovoria si alternatívci, aristokraticky povznesení nad poklesky lúzy.Takáto „láskavosť“ je však v konečnom dôsledku iba skrytou aroganciou. "
    V princípe nemôžem nesúhlasiť :)

    "Riešením by mohlo byť jednoduché „preťatie“ tohto gordického zapletenca - alternatívou alternatívy - teda akejsi obdoby „negácie negácie“, ktorá by nepredstavovala návrat do pôvodného východiska (uniformná hegemónia stredného prúdu), ale zamerala by sa viac na obsah diela a stierala formálne rozdiely medzi alternatívou a mainstreamom."

    S týmto už ale nemôžem súhlasiť. V súčasnej dobe by uniformita bola hrozná, katastrofálna: všetci by sme pozerali sprostí, konzumní a zároveň aj podprahovo níčeovský mainstream. Umenie vždy slúžilo systémovej propagande a zrejme vždy aj bude. Zlý systém nemôže vyprodukovať dobré mainstreamové umenie.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aby som nebol nepochopený: zameranie na obsah by sa IMO nevydarilo, obsah mainstreamu je určený systémom (slúži jeho propagande). Stieranie formálnych rozdielov by mohlo fungovať, ale iba vtedy, keby v takto uniFormovanom umení dochádzalo k neľútostnému súboju obsahu.

      Odstrániť
    2. Obsah mainstreamu je určený systémom? Len sa mi to zdá alebo cítim v tvojom poslednom komentári trošku dedictvo neomarxizmu..? :D
      Ten premenil „boj za obsah“ na „boj za formu“.. (triedny boj za antisystémový boj) a dospel až k tak groteskným formám odporu ako culture jamming, dlhé vlasy či dokonca flákanie práce (!), ktoré sa snažia nabúrať „matrix“, lenže tu žiadny matrix nie je, resp. je do istej miery, ale zďaleka nie je všeobjímajúci, lebo ako isto uznáš, všeobjímajúcim môže byť len Boh (a to hovorím ako ateista). Jednoducho žiadny systém nie je schopný pokryť veškeré medziľudské vzťahy a komunikáciu, vždy je deravý ako ementál (pri všetkej skromnosti musím povedať, že toto je veľmi zdarilé prirovnanie :P daný druh syra, rovnako ako systém, je charakteristický práve dierami; nebyť dier v systéme, neuvedomíme si ani jeho existenciu, teda ho vlastne definujeme negatívne tým, čím nie je). Je myslím chybou, chápať systém (zvlášť v kultúrnej a symbolickej rovine) ako jednoliatu masu všeobsahujúcej ideológie. Kultúra a ideológia nie sú synonymá. Preto tvrdím, že nie všetko „antisystémové“ (formálne) je užitočné, správne alebo zmysluplné.
      Možno sme sa len zle pochopili, lebo každý hovoríme o inej „alternatíve“.
      Nemal som na mysli alternatívu, ako možnosť robiť umenie rôznym spôsobom. To je samozrejme potrebné a stačí na to, aby spoločnosť bola len trošku otvorená. Dokonca aj tak „uzavretá“ pospolitosť akou bolo normalizačné Československo dalo vzniknúť napríklad kvalitnej kinematografii (kde mnohokrát len čumím, aká kritika v podobe rozličných satirických situácií či skrytých významov prešla cez cenzorov – aj to sú len ľudia, ktorí všetkému nerozumejú), na ktorú môžeme dnes len nostalgicky spomínať (hoci niektorí z princípu odmietajú „normalizačné seriály“, ale to sú znova tí ktorí nadávajú na mainstream pre mainstream samotný). Dokonca aj keď sa dielo vyznačuje účelovou servilitou voči systému, často skrýva hodnotný obsah v oblasti (nepolitických) medziľudských vzťahov (hoci možno namietať, že každý vzťah je politickým, lebo štruktúra systému sa odráža aj v ňom samom). To len na margo tej „kolaborácie so zlým systémom“.
      Alternatíva, ktorú mám na mysli ja, je alternatívou programovou – ona je úmyselnou alternatívou. Nie je za ňou vznik myšlienky, ktorá je nová, podnetná a ktorú systém vytlačí na okraj ako konkurenciu. Je za ňou len snaha odlíšiť sa, dištancovať sa akýmikoľvek prostriedkami od systému, lebo to považuje za subverzné. Keď budeme „slniečkárskou“ spoločnosťou, tak ona bude trebárs nabádať k vraždeniu (ad absurdum), ktoré je objektívne zlé, ale z jej pohľadu bude správne, lebo nabúrava v ľuďoch mentálnu závislosť na systéme, prebúdza ich z matrixu (napokon skutočne existujú prípady psychopatov, ktorí sú ospevovaní ako „odbojári“). Akonáhle sa ľudia začnú masovo prikláňať k názorom a štýlu konkétnej alternatívy (čo by mal byť normálne cieľ každého hnutia – získať si ľudí, otočiť na svoju stranu hegemóniu spoločenského diskurzu), oni utečú a nájdu si niečo iné, len aby mohli hniť vo svojej uzavretej subkultúre – takáto alternatíva, to je ozajstná „uzavretá spoločnosť“ o ktorej Popper ani nesníval keď opisoval východný blok...
      Dosť teórie... chcem len povedať, že akékoľvek štýly, zo starších punk, z novších hip-hop, elektronika alebo všakovaké tanečné srandičky ako dń´b (ktoré samozrejme časom prejdú v mainstream, ale to teraz nekritizujem) sú uzavretými „exkluzívnymi“ klubmi, ktoré si vo formálnej rovine libujú v postavení mimo „centra“, ale v obsahovej rovine využívajú tie isté marketingové metódy ako mainstream, len sú zamerané na inú cieľovú skupinu. Keby sme urobili sociologický prieskum medzi fanúšikmi alternatívy, ktorá ešte úplne neskomerčnela, videli by sme jasne, že pôjde prevažne o príslušníkov spoločenskej elity (majetkovej). Dnes už málokoho ohromia drahé hodinky... Ale príslušnosť ku „klubu“ – to je znakom statusu, pozičným tovarom, nedosiahnuteľným pre všetkých. V zmiešane komerčno-nekomerčnej scéne ako punk nájdeme zasa príslušníkov vyššej strednej triedy (nazvime ich zbohatlícke detičky).

      Odstrániť
    3. Alternatíva, o ktorej (pochvalne) hovoríš ty (a o ktorej by som pochvalne hovoril i ja, keby nejaká bola) sa bude kľudne snažiť preraziť do mainstreamu, aby oslovila čo najviac ľudí...
      M. Bookchin kedysi napísal, že robotník sa stane revolučným nie ak bude ešte viac robotníkom, ale rozchodom so svojím „robotníctvom“, s čím nesúhlasím, ale zaujímavo to znie a mohlo by to byť motto kontrakultúry – pozícia pevne v štruktúre systému nemôže napadať systém samotný. Alternatíva stojaca „mimo systému“ znie v tomto zmysle v pohode. Lenže kapitalizmus v neskoršej ako priemyselnej ére, deregulovaný a decentralizovaný žije práve z tejto „spotrebiteľskej“ alternatívy (parazituje na nej) a je možné, že v podmienkach kultúrneho totalitarizmu by ekonomicky úplne zakapal, lebo unifikovaná móda by čoskoro vyčerpala svoj potenciál, všetci by si ako ovce kúpili to isté, trh by sa nasýtil a on by buď musel dobyť nové trhy (ktoré už snáď ani neexistujú, prádzne miesta na mape sa zapĺňajú) alebo vyvíjať sofistikovanejšie metódy marketingovej manipulácie a podprahovej reklamy (čo možno ani reálne neexistuje a je to konšpiračný blud 60. rokov) a vnucovať ľuďom nové štýly, zatiaľ čo dnes (aj keď sa obecne hovorí o manipulácii) mu stačí sledovať nové trendy a flexibilne reagovať na dopyt po nových alternatívach.
      Ja by som Bookchinov výrok upravil na toto téma (vlastne použil proti nemu): alternatíva sa stane revolučnou (skutočne alternatívnou, v zmysle antithatcherovského hesla: „iný svet je možný“) nie ak bude ešte viac alternatívou, ale rozchodom so svojou „alternatívnosťou“ – a to je tá moja „alternatíva alternatívy“, o ktorej som písal v závere článku (preto sám seba radím z hľadiska tej mojej „typológie“ do kategórie 4). To je to stieranie rozdielov medzi mainstreamom a alternatívou. Určite som nemal na mysli žiadnu ideologicky jednorozmernú kultúru akéhokoľvek „realizmu“, či už socialistického alebo kapitalistického. To iba pre ujasnenie.

      Inak už chcem len vyjadriť uznanie, ako si výborne sformuloval tradičné „mainstreamové“ umenie pred 19. storočím ako alternatívu k neumeniu a šedosti bežných vecí. To môže ísť rovno do učebnice Dejín umenia J

      Áááá, ešte otázka... čo si myslel konkrétne tým podprahovým nietzscheizmom? Lebo Nietzsche, to je tak komplikovaná téma. Tak netransparentného filozofa, v ktorom možno objavovať stále nové rozmery, ťažko len tak nájsť... ja sa do neho nevyznám, len pár jeho tém mám trošku „nakusnutých“ :P asi si mal na mysli jeho agresívny (protonacistický?) voluntarizmus alebo nihilizmus?

      Odstrániť
  3. Asi sme sa nepochopili. Ja som myslel obsahovú alternatívu, nie formálnu, a už vôbec nie uzatváranie sa do elitárskeho hudobného geta. Toto ani ja moc nemusím.

    To čo píšeš ty je zaujímavé, zjednocujúce spoločnosť, ale nie pre dnešnú postmodernú dobu. Zjednocovanie je dobrá vec, ale nie na súčasnom hnojisku, to radšej zostať rozdelení a postupne k sebe hľadať cestu, myslím si. Mainstream sa mi stále viac znechucuje. A to obsahovo: stupidita, vulgárnosť, uzemňovanie ducha namiesto jeho povznášania, podprahové pretláčanie určitých myšlienok. O jednotné umenie pod taktovkou tohto systému nestojím. To radšej tvoriť (obsahovú) alternatívu, umenie čo nielen baví, ale aj buduje človeka, povznáša ducha a hlavne neosprosťuje svojim primitivizmom.

    Nie, nemyslím si, že je to len konšpiračná teória, už dlhšie sledujem vývoj mainstreamu. Je progresívny: progresívne degeneratívny. O čo sa dnes spieva? O párty, o sexe, o dobrej párty, o rozchodoch (kedysi o láske), zasa o párty, o "anakonde" (Nicki Minaj), o tom, ako byť sám sebe hrdinom (Katy Perry), o skvelom zadku, o zlatokopkách, zasa niečo o párty, zasa nejaké to kydanie na bývalú/bývalého... Ďalej tu máme texty pesničiek: škoda komentovať, pozri si napr. Katy Perry - Roar aj s lyrics (som šampiónka, sama sebe hrdinkou, slovo "ja" som tam napočítal spolu 30x, v každej jednej strofe, vyše milardy prehratí na youtube), porovnaj s hocičím čo ti youtube ponúkne:
    Katy Perry - Last Friday Night (párty blbnutie, užívali sme si, vyše pol miliardy prehratí),
    Katy Perry - Dark Horse (, "ja/mne/moje" 22x, sex, vyše miliardy),
    Katy Perry - Part of Me ("ja/mne/moje" 44x, výčitková, + reklama na armádu, vyše 300 miliónov),
    Katy Perry - This is how we do (sme ťažkí frajeri, užívame si, vyše 350 miliónov)
    Nepochop ma zle, hudba je dobrá, speváčka pekná, ale niečo s textami nie je v poriadku... ja, ja, ja

    Ďalej tu máme:
    Taylor Swift - Shake It Off (ego 66x, vyše milardy prehratí)
    Shakira - Waka Waka (MS 2010, pre Afriku :) 900 miliónov)
    Miley Cyrus - Wrecking Ball (taká porozchodová, 58 miliónov)
    Katy Perry - Hot N Cold (párová kydacia, na vine je on, 305 miliónov)
    Meghan Trainor - All About that Bass (plnoštýhla postava je v pohode, prominentný výraz: zadok, vyše miliardy)
    Pharrell Williams - Happy (som štastný, 129 miliónov)
    Taylor Swift - Blank Space (zamilovaná pozitívna, 1.2 miliardy)
    Katy Perry - Wide Awake (ego 46x, mám taký dojem, že táto je o jej vlastnom odpade od kresťanstva, 415 miliónov)
    Bruno Mars - The Lazy Song (dnes nechcem nič robiť, iba ležať v posteli, 754 miliónov)
    Wiz Khalifa - See You Again ft. Charlie Puth (nechcelo sa mi analizovať, vyzerá v celku v pohode, vyše miliárdy)
    Pitbull - Timber ft. Ke$ha (párty do bezvedomia, 683 mil.)
    Naughty Boy - La La La ft. Sam Smith (tot má myšlienku, uznávam, 589 mil.)
    Katy Perry - Firework (povzbudzovanie ega druhej osobe, si super, si ohňostroj, 626 mil.)




    OdpovedaťOdstrániť
  4. A teraz skús ísť náhodne po youtube pavúku: furt to isté, ja som niekto, párty, ja som hrdina, máš super telo, ja som šampión, (po)rozchodová, ja som stredom vesmíru, zasa párty, super zadok, ja určujem pravidlá, párty, ďalšia (po)rozchodová. Vitaj v mainstreame! A teraz mi skús racionálne vysvetliť, prečo sa obsahovo všetka mainstremová tvorba, podporovaná nahrávacími štúdiami, podobá jak vajce vajcu.

    Friedrich Nietzsche - pokiaľ sa nemýlim tak nemecký filozof, pôvodne študent teológie, odpadol od kresťanstva, dospel k totálnemu nihilizmu, ale fak, že totálnemu nihilizmu (nacisti neboli nihilisti, fanaticky verili v národ a jeho dejinnú úlohu), nihilizmus je nanič, Nietzsche z neho našiel východisko (aspoň si to myslel) v "nadčloveku", t.j. človeku, ktorý je "nad" dobrom a zlom, má vlastnú morálku, má vôľu k moci a chce ju prejaviť svojim životom, dostal syfilis - po novom spochybňované, zbláznil sa, zomrel.

    Jeho filozofia je, myslím si, dnešnou kultúrou silno rozosievaná: si machrom, dokážeš všetko, všetky limity sú len v tvojej hlave, máš neobmedzený potenciál (Facebook je toho plný) ty, ty, ty => ja, ja, ja, dobro a zlo neexistuje, morálne normy sú irelevantné (tu už začínam prechádzať k neomarxizmu, druhému pilieru dnešnej kultúry), nechcem sa obmedzovať užívaní rozkoše, vyberám si svoje pohlavie, ...

    Stopy týchto dvoch myslení sú, myslím si, v dnešnom mainstreame veľmi silne prítomné. Mainstream je produkovaní systémom, možno aj viac než kedykoľvek predtým v histórii: nahrávacie štúdiá, music entertainment, hollywood, globálny kapitál, televízia, nové školstvo... Myslím si, že všetko je to jedna a tá istá banda. Svetovládny kartel čo nám diktuje aj kultúru, ovláda ju. Preto som za alternatívu. Obsahovú, t.j. tú, ktorá nemá moc šancu preraziť cez oficiálne štruktúry. Možno niekde na okraji umeleckej scény dostane trochu priestoru. Ak systém totálne ovláda verejnú kultúru, si alternatívou už len tým, že tvoríš obsahovo inak.

    Inak vďaka za pochvalu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. vidím že máš ten dnešný mainstream pekne zmapovaný J ..píšeš o tom rigoróznu prácu alebo si len nútený v robote počúvať Európu 2?
      väčšinu z uvedených piesní bohužiaľ poznám (tiež som bol 8 hodín v práci každý deň priamo vystavený „škodlivému žiareniu“ menovaného rádia, čo sa už našťastie skončilo).
      Jasné, obsahová alternatíva musí byť.. to je nevyhnutné.. práve preto tvrdím, že treba ísť viac po tej obsahovej stránke (stieranie formálnych rozdielov), v rámci ktorej treba priniesť nový, zaujímavý a zmysluplný obsah a kľudne aj formou, ktorá už existuje (netreba byť nasilu novátorský) alebo ktorá patrí do sféry popu, folku, alebo bežného rocku (samozrejme aj iných štýlov, ktoré by sa ale mali prestať správať na jednu stranu „sektársky“ a na druhú marketingovo kapitalisticky, keďže mnohokrát prinášajú obsahovú prázdnotu alebo prvoplánovú fascináciu).

      Ono k tým témam mainstreamovým... jasné, že je to všetko na jedno kopyto. Súčasný absolutizmus trhu stanoví, aké témy ľudia chcú a marketingovo ich podchytí vyfabrikovaním hromady „toxickej produkcie“, čím zasa spätne ovlyvňuje samotné kultúrne túžby ľudí. A tak stále dokola... To je tá absencia „autority“ o ktorej som písal, čo by povedala: pozrite sa ľudia, veď je to blbé a úbohé, kultúra sa dá robiť aj inak.
      Ale zároveň existujú určité témy (úplne odhliadnuc od kapitalizmu alebo od ideológie) „staré ako ľudstvo samo“, ktoré vždy boli a vždy budú na prvých miestach v rebríčku obľúbenosti. Popularizovať pútavou básňou zákony astrofyziky je určite záslužné, ale „niet nad starú dobrú pesničku o láske“, takže sa len ťažko diviť, že bežní ľudia uprednostia tú, nakoľko im je bližšia z každodenných skúseností.
      Aj v tomto druhom prípade ale ideológia zohráva obrovskú rolu – nie z hľadiska voľby samotnej témy piesne, ale vložením konkrétneho ideového zdelenia, ktoré abstraktný charakter zvolenej témy ideologicky zafarbí, alebo stanoví jej určitý oklieštený jazykový (tým pádom aj myšlienkový) rámec, v ktorom sa je možné pri písaní textov (aby boli úspešné) pohybovať – napr. láska – individualistická do seba zahľadená „láska“ (pôžitok, pleasure, fetiš)... pritom existuje toľko druhov lásky, resp. toľko jej výkladov... kresťanská láska, láska k spoločnosti, k vlasti, láska ako sebaobetovanie, láska ako solidarita, láska telesná, láska duchovná alebo problematizovanie lásky – existuje vôbec láska?, nie je láska iba resentimentom slabých? (keď už sme spomínali toho Nietzscheho) atď atď. Ale tieto otázky nie je možné dnes v textoch klásť, lebo systém vymedzil definíciu lásky ako „masturbácie“.
      V alternatívnej scéne ale, česť výnimkám, v zásade nenájdeme hlbšie posolstvo, lebo operuje v rovnakej dobe a rovnakej symbolickej rovine, ako mainstream, len sa zameriava na inú „klientelu“ (tie výnimky samozrejme sú!). Potom sú tu ešte rôzne štýly ako punk, ktoré často dokonca vyhrocujú už tak vyhrotené ideologické mrzáctvo našej doby – láska = spríjemnenie na jeden večer, chlast, hulení a zábava – buď preto, že zakrsli a neuvedomujú si, ako pokročila doba za posledných 40 rokov a že protestovať proti „viktoriánskej“ morálke je tak trochu off topic alebo ako formu rebélie – vzdor voči systému extrémnym uposlúchnutím a uplatňovaním príkazov systému dohnaných ad absurdum (tzv. „švejkovina“).
      Zároveň by som rád uviedol 2 mainstreamové príklady kvalitnej (alebo minimálne zaujímavej a jazykovo hodnotnej) produkcie:

      Odstrániť
    2. Xindl X – V blbym věku – tématicky nič nové, v zásade poplatné systémovej formulke „nič nie je dokonalé, pozbieraj sa a choď ďalej“ (jeejda, ono sa to aj rýmuje), ale autor sa parádne vyhral so slovami a s rytmikou (čo ja ako starý „slovíčkár“ veľmi odceňujem), žiadne odfláknuté vety „do počtu“. To ale môžeme odbiť, že ide len o zmenu formy, obsah zostáva nijaký. Avšak samotnú zmenu „vyfabrikovaného“jazyka plného „polotovarov“ typu: „Close your eyes“, či „I walk alone“ na jazyk plný slovných hračiek a obratov, môžeme považovať za zmenu obsahu – minimálne tým autor do sveta vysiela signál, že nie všetko musí byť odfláknuté, nie každý uprednostňuje rýchlosť pred kvalitou a že aj zábava môže byť inteligentná (bez toho, že by bola ťaživo „intelektuálska“).
      Hozier – Take Me To Church – tu máme minimálne 2 roviny (vďaka klipu 3), v akých môžeme vnímať text (narozdiel od prvoplánových jednorozmerne plochých textov typu: Let´s Party!):
      1) prosystémová „hate free“ propaganda
      2) prosystémová kritika cirkvi
      3) prosystémové prirovnávanie sexu k božiemu chrámu a dehonestácia sakrálna; a zároveň presun sféry „boja za lepší svet“ do súkromnej spálne – „Worship in the bedroom. The only heaven I'll be sent to Is when I'm alone with you“ – teda ďalší individualizmus.
      Toto všetko je ale na druhú stranu veľmi premýšľavé a hoci s tým skôr nesúhlasím, tak odceňujem autorov um, že vôbec dospel k takej úvahe, ktorú tak brilantne hodil na papier. Už samotné donútenie k premýšľaniu je v tomto prípade antisystémovým činom, keď to porovnáme s textami čisto o zábave alebo o užívaní si (a to už vôbec nehodnotím tú strhujúcu, ale pritom neotrepanú melódiu).
      Taktiež mi nedá nespomenúť pri téme mainstreamu môjho milovaného Jarka Nohavicu, ktorého poznajú deti od 5 rokov po našich 60 ročných otcov... mainstream jak hovado, ale kto píše také texty? a nie len texty, aj hudbu.. nie len folkové odrhovačky dokola jak František Nedvěd, ale aj experimenty, viď. https://www.youtube.com/watch?v=cQbqAdGF_J0 (a vynikajúci komentár Martina Škabrahu pod videom).
      Aj mainstream tvoria len ľudia – umelci, nie uniformný všadeprítomný systém. Ten ich pretlačí, ak zistí, že majú komerčný potenciál a bude sa všemožne snažiť vyvíjať tlak na zmenu ich tvorby na viac prosystémovú – to do akej miery sa mu to podarí však zostáva na ľuďoch a na špecifických okolnostiach.

      Odstrániť