nedeľa 30. novembra 2014

Radikálny monoteizmus ako forma ateizmu


Početné spory liberálov a veriacich, neznášanlivé reakcie tiahnuce sa už po celé generácie verejným priestorom od najvyššej politiky, cez mediálne kampane, pochody nacionalistov až po kaviarenské, či miestami skôr kabaretné debaty hipsterského dorastu o náboženstve, ktorých jednotiacim znakom je maximálna plochosť náhľadu oboch táborov a na strane druhej revolučné vystúpenia latinsko-amerických duchovných či súčasného pápeža Františka, taktiež poznamenaného teológiou oslobodenia, ma neviedli k tomu, aby som sa len jednoducho uspokojil s odmietnutím Boha ako nepravdepodobnej "konšpiračnej" teórie (pretože ateizmus definovaný len ako prostá "neviera v Boha" uznáva potenciálnu možnosť jeho existencie, teda ostáva v rovine metafyziky) rovnako tak ani k falošnému, utilitaristickému zjednocovaniu sa ľavice s kresťanstvom, ktoré hoc politicky užitočné, je z hľadiska filozofie alebo vedy nesprávne a nerozumné.

Názor, ktorý zastávam, na základe určitej úvahy načrtnutej v nadpise tohto článku, je nezlučiteľný s oboma prístupmi, ktoré som práve pomenoval. Napriek tomu, vo mne forma viery rozmáhajúca sa v Latinskej Amerike, vzbudzuje rešpekt a obdiv, keďže ju nepovažujem za čisto účelové spojenectvo náboženstva a sociálnej politiky, ale skôr za akúsi progresívnu formu "viery", za jedinú živú vieru, ktorá v súčasnosti jestvuje na svete a ktorá je natoľko moderná, že prekonáva samotný rozmer náboženskej viery. Mnohí, všímajúc si len juhoamerických, večne sa prežehnávajúcich futbalistov, chápu Strednú a Južnú Ameriku len ako semenisko ortodoxného katolicizmu... Ako sa však ten odlišuje od nášho, vlažného, vždy politicky korektného dedinského katolíctva alebo jeho perverznej "ultra-pravicovej" anti-prisťahovaleckej podoby, volajúcej po násilnom návrate ku kresťanskej Európe, v rozpore s Kristovým univerzalizmom a láskou, ktorá by mala byť prítomná v našich srdciach bez ohľadu na akékoľvek hranice!
Latinskej Amerike sa podarilo nemožné (pre nás nemožné). Prekonala inštitucionalizovaný charakter kresťanstva a jeho ústavno-politický význam, ktorý začalo nadobúdať už v prvých storočiach nášho letopočtu v Rímskej ríši a namiesto neho mu prinavrátilo jeho pôvodne skrytý, či potlačený sociálny rozmer, prítomný u raných kresťanov (za všetky príklady sociálna v kresťanstve, uveďme trebárs spotrebný komunizmus rano-kresťanských obcí; v neskorších storočiach tento sociálny rozmer v cirkvi pretrval viac-menej iba v určitej podobe starostlivosti o chorých, organizovaní vzdelávania a pod.; charitu, ktorá legitimizuje vylúčenie určitej skupiny ľudí ako normu za prvok sociálneho zmýšľania považovať nemožno).

Prvok prekonávania náboženskej viery prítomný vo viere samotnej, o ktorom som sa zmienil vyššie, nepovažujem za exces, teda vybočenie z jej medzí, či za akýsi pseudo-náboženský derivát južanskej exotiky, vysvetľujúcej si všetko po svojom, nad ktorým sa možno maximálne blahosklonne pousmiať so všetkou eurocentrickou povýšenosťou.
Naopak, z určitého pohľadu (netvrdím, že jediného možného) sa dá skĺbiť náboženstvo s revolučným myslením, ba čo viac, je tento proces nevyhnutným dôsledkom jeho radikálneho domyslenia.
Judaizmus i kresťanstvo sami seba považujú za monoteistické náboženstvá. Existuje však množstvo výkladov a argumentov, ktoré toto vnímanie vyvracajú ako všeobecne akceptovanú fikciu. Mojím cieľom i zmyslom tohto článku nie je dokázať polyteistický alebo henoteistický[1] charakter daných náboženstiev, ale naopak, podporiť judaistické i kresťanské chápanie absolútneho monoteizmu, resp. vytesať náboženstvo do skutočne monoteistickej podoby, ktorá mu doteraz značne chýbala.
Už v prvej kapitole Genezis starožidovského originálu sa dozvedáme, že svet stvoril nie jeden boh, ale bohovia (nie El, Eloha ani Eloah, ale Elohim).[2] Kňažský kódex sa prikláňa k názoru, že Izraeliti o Hospodinovi nikdy nepočuli, dokiaľ neprehovoril k Mojžíšovi, Abrahámov boh bol El, najvyšší kanaansky boh; on a jeho potomkovia boli v istom zmysle stále polyteistami, veriac v existenciu Marduka, Baala či Anat.[3] Na inom mieste v Biblii sa zase dozvedáme, že "Hospodin Boh však riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás, keďže pozná dobro i zlo."[4], z čoho možno usúdiť, že sám Boh priznáva existenciu iných bohov. Napokon už len jeho samotné rozpoznávacie označenie ako Jahve naznačuje, že nie je jediným. Spomínanú henoteistickú predstavu zasa dokladá jedno z Božích prikázaní: "Nebudeš mať iných bohov okrem mňa..."
Všetky spomínané príklady pochádzajú zo Starého zákona, a teda možno argumentovať tým, že predstava jediného Boha sa zrejme formovala postupne stáročiami a bola výsledkom dlhodobého procesu. Príklady permanentného narúšania monoteizmu však možno badať i v Novom zákone, jednak v problematickosti otázky trojjediného Boha, omnoho viac však v existencii Satana alebo diabla a čertov, stojacich v opozícii k Bohu a predstavujúcich princíp zla.
Pozitívom pôsobenia cirkvi bola predovšetkým snaha o potláčanie rôznych okultných praktík, viery v čarodejnice posadnuté diablom a pod., ktorým v podstate dochádzalo k minimalizácii pôsobnosti diabla v ľudských predstavách, a teda k posilneniu postavenia všemohúceho Boha, ktorý ako jediný vládne svetu. Napriek tomu tieto bytosti z folklóru a ľudovej slovesnosti nikdy nevymizli, nepodarilo sa ich vytlačiť (čo napokon ani nie je možné, keďže sa spomínajú priamo v Biblii) a zrejme to ani nebolo tak úplne zámerom, keďže viera v tejto podobe potrebuje pre svoju existenciu určitý "platónovský" dualizmus dvoch svetov, ten musí byť za každú cenu jej implicitnou súčasťou. V tom tkvie podľa môjho hlavný problém náboženstva - jeho vnútorná rozpornosť, konflikt medzi proklamovaným monoteizmom a dualistickou koncepciou sveta, od ktorej závisí.
Dualizmus je vlastnou podstatou každého idealistického učenia, teda i náboženstva (ak nerátame prvobytné hylozoistické predstavy o nadprirodzených silách). Boh existuje mimo sveta, nad ním a nezávisle od neho. To je úplne v súlade s polyteizmom, typickým práve pluralitou vzájomne nezávisle jestvujúcich autonómnych bohov (alebo svetov), reprezentujúcich úplnú oddelenosť idey a hmoty. Problém však nastáva, keď otvoríme Bibliu na strane 1...
"Na počiatku stvoril Boh nebo a zem."[5] Autor textu nás tu vrhá priamo in medias res do rozprávania, bez toho, že by viac špecifikoval okolnosti predošlej Božej existencie, preto musíme predpokladať, že Boh nevznikol, nebol stvorený, že je večný a že pôvodne neexistuje nič okrem Boha. Ak teda pominieme pôvodný starožidovský slovný tvar Elohim, dá sa konštatovať, že daná veta je hlavným reprezentantom myšlienky monoteizmu. Tento radikalizmus jediného Boha - prvopočiatku všetkého bytia, možno ale zároveň pretaviť z otázky čisto teologickej na otázku ontologickú, ktorá nás privedie až k absolútnemu monizmu - všetko je jedno a to isté, všetko pramení z jedného, všetko má svoj pôvod v Bohu. Kedže je na začiatku len Boh, všetko je Boh. Boh následne stvoril nebo a zem, ale keďže neexistovalo nič okrem Boha, nemôže byť nebo ani zem niečím rozdielnym, cudzím Bohu, ale môže byť znova len ním. Takže možno zasa konštatovať, že všetko je Boh, i keď v odcudzenej podobe, o čom sa môžeme veľa dočítať v ďalších kapitolách Starého zákona počnúc vyhnaním Adama a Evy z raja. Toto panteistické stanovisko, zlučiteľné s modernou prírodovedou však ešte nie je úplným cieľom, ku ktorému smerujeme.

Vo filme The Ruling Class hrá Peter O´Toole schizofrenika, ktorý si myslí, že je Ježiš Kristus. Keď sa totiž modlí, zisťuje, že hovorí sám so sebou. Nie je táto absurdná úvaha práve tým, čo môže zbaviť vieru akejkoľvek absurdity?
Všetko je jedným a tým istým, teda i ja som súčasťou jedného, všetko je Boh, teda i ja som Bohom. Problém nastáva opäť až vtedy, keď si priznám, bez akejkoľvek falošnej skromnosti, že ja nie som Boh. Môžem byť ale čímsi iným, odlišným od jedného, teda od Boha?
Tým sa opäť vraciame k dualizmu, nevyhnutnému pre existenciu kategórie božstva, ktoré potrebuje niečo od seba odlišné, ktoré ho môže vnímať a ktorému môže vládnuť, pretože v opačnom prípade vládne sám sebe, tak ako sa človek modlí sám k sebe... V takom prípade má tvrdenie "všetko je Boh" rovnakú pravdivostnú hodnotu ako tvrdenie "nič nie je Boh", pretože neexistuje vec alebo relatívny vzťah, ktorým by sme mohli toto "božské" absolútno pomeriavať.
Sociológovia by sa zrejme zhodli, že náboženstvo je určitou formou vedomia, len ak má kolektívny, inštitucionalizovaný ráz. Individuálna osobná viera, o ktorej som uvažoval ja, už nie je náboženstvom v sociologickom ponímaní. Presahuje ho však i v zmysle, ktorý som popísal vyššie a domyslená do dôsledkov nadobúda charakter ateizmu.

Netuším nakoľko mohli duchovní Latinskej Ameriky, možno i skrze nevedomý alebo neuvedomelý proces, dospieť k podobným záverom ako ja. Možno by toto všetko v skutočnosti odsúdili ako herézu... Každopádne, dospeli k totožným cieľom ako ja - k aktívnemu prístupu a zasahovaniu do "Božích" procesov, k angažovanosti a ochote meniť svet, pretože to tak chcú oni, a teda to chce i Boh.


Klimeux


[1] národ uznáva existenciu viacerých bohov, uctieva ale iba jedného z nich
[2] I. A. KRYVEĽOV. Biblia očami vedy, s. 64
[3] K. ARMSTRONGOVÁ, Dejiny Boha, s. 30 - 31
[4] Gn, 3:22
[5] Gn, 1:1

10 komentárov:

  1. Budem komentovať v dvoch samostatných príspevkoch. Najskôr k tým "bohom".

    "Už v prvej kapitole Genezis starožidovského originálu sa dozvedáme, že svet stvoril nie jeden boh, ale bohovia (nie El, Eloha ani Eloah, ale Elohim)."

    Keď dieťa prvý raz pozerá historický film, asi sa čuduje, prečo ten panovník o sebe hovorí v množnom čísle. Možno sa pýta: "Je tam ešte niekto?" My dospelí však vieme, že ten panovník myslí len svoju (jednu) osobu, napriek tomu, že doslova používa plurál (pluralis maiestatis). Teda vieme, že niekedy nie gramatický tvar, ale nepochybný kontext dáva slovu jeho skutočný význam. A ten význam je úplne jasný.

    Podobne to je, keď niekto síce neprečítal Bibliu, ale stretne sa na prvých pár stranách s určitou gramatickou skutočnosťou.

    Malé semitské jazykové okienko:

    el = "boh" (všeobecne, akýkoľvek boh), plurál "elim", alebo aj "elohim" (hebrejčina)

    El = konkrétny "boh", ktorý sa volá (jednoducho) "Boh", u starých semitov (okrem Židov) to sa takto volalo hlavné božstvo, stvoriteľ ľudí a zvierat, ktorý splodil mnoho ďaľších bohov (Báala, Marduka a podobne).

    Biblia pojem "el" používa všeobecne, na označenie akéhokoľvek božstva. Ak však hovorí o Bohu židovskom a kresťanskom (nie tom starosemitskom Elovi), požíva tieto slová:

    1. YHWH - znamená to (Exodus 3:14): "Ehyeh asher ehyeh" (hebr.), čo možno doslova preložiť "Ja som, ktorý som" (singulár)

    2. El Šaddaj = "Boh Všemohúci" (singulár)

    alebo

    3. Elohim (singulár, ale pôvodne zo slova "elohim", ktoré je plurálom)

    3.1 "elohim" znamená doslova "bohovia" (všeobecne, plurál), Biblia pojem "elohim" používa aj ako pôvodný plurál (napr. Exodus 12:12 kde hovorí o cudzích bohoch Egypta), ale aj ako singulár napr. keď hovorí o moabskom bohu Kemošovi (1 Kráľ 11,33).

    3.2 Ale "Elohim" je už singulár. Aj keď doslova znie rovnako ako plurál "elohim". Je to niečo podobné ako pomnožné "nožnice", znejú ako plurál, ale označujú jednu konkrétnu vec. Podobne nohavice a pod.

    "Elohim" sa v Biblii zásadne používa ako singulár. Vyplýva to jednoznačne z:

    1. gramatity - sloveso alebo prídavné meno používané so slovom "Elohim" sa ohýba ako singulár, nie plurál. Teda Gen 1,1 znie: "Elohim stvoril (singulár) nebo a zem", nie Elohim stvorili (plurál) nebo a zem.

    Teda samo gramatické použitie pojmu "Elohim" vylučuje jeho pluralistické chápanie. Ale keď hovorí o iných bohoch ("elohim"), už so slovom "elohim" narába ako s plurálom. Teda etimologický pôvod slova "Elohim" (jeden konkrétny Boh YHWH) je síce zjavne pluralistický, ale Biblia s ním zásadne narába ako so singulárom. Naopak so slovom "elohim" (ak hovorí o pohanských bohoch) narába ako s plurálom.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. pokračovanie prvého príspevku

    Gen 3,22 ktorý uvádzaš je jedna z dvoch alebo troch výnimiek o ktorých viem, že sa slovo Elohim používa gramaticky ako plurál. Ale kedže slovo Elohim sa v Biblii používa vyše 2500 krát a zásadne v singulárnom chápaní, myslím že je celkom jasné ako chápe Biblia pojem "Elohim".

    2. kontextu - Kontext je Starého zákona je absolútne monoteistický. Nikde niet kontextuálneho náznaku, že by pojem Elohim označoval viac ako jednu bytosť. Niet jediného náznaku vnútorného rozdelenia, ba čo i len vnútornej štruktúry v bytosti, ktorú označuje pojem YHVH, Elohim, či El Šaddaj, ktoré označujú tú istú bytosť. Napr. Gen 1,17: " ...zjavil sa mu YHWH (sing.) a povedal mu: Ja som El Šaddaj (doslova "Boh všemohúci", singulár)..."

    Alebo Exodus 3, 1-15. Skús namiesto "Boh = Elohim" dosadiť význam "bohovia" zistíš, že ideš úplne proti kontextu. "Bohovia" sa zjavia v horiacom kríku (všetci ?) a predstavia sa (spoločne ako jedna bytosť?) singulárnym menom "som, ktorý som" ???

    Celkovo sa pojem Boh (či už nazvaný ako YHWH, Elohim alebo El Šaddaj) nachádza vyše 6200 krát v Starom zákone a to gramaticky aj dejovo chápaný jednoznačne ako singulár. Myslím, že toto hovorí samo za seba...

    Neviem odkiaľ si čerpal informácie, ale myslím, že tie zdroje majú ďaleko od serióznej vedy keď Ťa neupozornili na to čo píšem vyššie. Starý zákon je radikálne monoteistický, v najvlastnejšom zmysle, to by nikto trochu znalí problematiky ani len náznakom nespochybnil. Veď je k tomu vyše 6200 textových dôkazov len v Starom zákone, nehovoriac židovskej tradícii, kresťanskej tradícii a pohľadu okolitých starovekých názorov na židovské náboženstvo.

    K ostatnému sa vyjadrím neskoršie.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vidíš a predsa to evidentne spochybňujú.. a nemám na mysli nejakých pisálkov konšpiračných blogov, ale vedcov či lingvistov, ktorí sa venujú hebrejčine. Ten pluralis majestaticus to je známa vec, s tým som sa stretol všade, každý uvádza, že toto je stará známa argumentácia, využívaná vyše sto rokov (odkedy sa možno objavila prvá polemika na túto tabuizovanú tému). Lenže hebrejčina takýto tvar nepozná - údajne - bohužiaľ, nemám si to ako overiť, neštudoval som hebrejčinu a ak Boh dá, tak ani nikdy nebudem. Musíme sa teda spoľahnúť na "expertné poznanie", ten úžasný výdobytok moderny, kedy každý môže múdro písať o hocičom (tak ako ja) hoci o tom vie veľké kulové a čerpá len zo sprostredkovaných znalostí, nie priamej empírie. Človek by pochyboval, ale komu už veriť v otázke jazyka, keď nie jazykovedcom? ...snáď už potom jedine Biblii.
      Chápem, že preklad "bohovia stvoril" znie akosi podivínsky, ba človek by musel izraelitov zrejme považovať za latabárov, čo určite neboli. Na druhú stranu, ak odmietneme fikciu vznešeného plurálu, dá sa to celé vysvetliť i tak, že pôvodný autor knihy Genezis, resp. autor, ktorý čerpal z prameňov pojednávajúcich o stvorení sveta nejakého prapôvodného autora, nechápal, ako dotyčný mohol písať o Bohu v množnom čísle, keďže v jeho dobe už bola takáto predstava dávno prekonaná, a tak tam jednoducho šupol sloveso v tvare singuláru. Myslím, že aj s takýmto názorom som sa stretol. To môžeme ale samozrejme predpokladať len v prípade, že chápeme Bibliu ako historické literárne dielo, ktoré dokumentuje stáročný vývoj v myslení. Ak je to dielo Božie, dielo ahistorické, vzniknuvšie naraz alebo v jednotnej a nikdy nezmenej podobe, tak je všetko, čo som napísal úplná blbosť a nemá zmysel sa k tomu vyjadrovať.

      Musíme mať ale na pamäti, že i keď je Biblia knihou kníh, je to len kniha, písaný text, často dosť zložitý. Dôležitý je jeho výklad. To chápu i židia, preto prikladajú takú dôležitosť Talmudu. Možných interpretácií je vždy niekoľko, nemám nič proti interpretácii, ktorú si zvolil ty a nech by aj tisíc historikov a lingvistov namietalo, nemajú ich námietky žiadnu relevanciu, lebo ty si zvolil výklad, ktorý vnútorne dáva význam, bez ohľadu na realitu. Viera je viera. Keď je raz kresťanstvo monoteistické, tak je monoteistické a hotovo. Dokonca aj v prípade, keby nebolo a prvý, kto s tým nápadom príde si ty - aj vtedy by bolo monoteistické. Niekto raz s ideou monoteizmu musel prísť a nie je podstatné, či to bolo pred 3000 rokmi alebo včera. To nebola podstata príspevku. Ako som uviedol, ja každú snahu o monoteistický výklad sveta len podporujem.
      Podstata bola v tom, čo je dôsledkom prijatia takto radikálnej myšlienky...

      Odstrániť
  3. Kľudne sa na to pozrime z čisto sekulárneho a racionálneho hľadiska. Ja som vôbec netvrdil, že pluralis maiestatis je vysvetlením tejto otázky. Dokonca ani ranokresťanský autori to myslím netvrdili (tí videli, ak sa nemýlim, v tomto "omyle" prozreteľnostné naznačenie Najsvätejšiej Trojice.) Ten pluralis maiestatis som len uviedol ako dôkaz, že gramatika niekedy na prvý pohľad klame.

    Tu ide o to, či teória čo si uviedol dáva logiku. A či zdroje z ktorých si čerpal sú vedecky poctivé.

    "Už v prvej kapitole Genezis starožidovského originálu sa dozvedáme, že svet stvoril nie jeden boh, ale bohovia (nie El, Eloha ani Eloah, ale Elohim)."

    Túto tézu okamžite vyvracia gramatická konštrukcia celej Biblie. Ďalej ju vyvracia dejová konštrukcia celého Starého zákona, ktorá vždy predpokladá jednu osobu.

    Tieto skutočnosti sú tak závažné (6200 krát spomínaný Boh), že je absolútne nemožné tvrdiť, že pôvodne bola Biblia napísaná (a myslená) ako rozprávanie o mnohých bohoch, ale potom z akéhosi dôvodu niekto prepísal dej do jednotného čísla, ale Božie meno akosi ponechal v čísle množnom. Veď keby si už niekto dal tú prácu a prepísal celý dej toľkých spisov do jednotného čísla, tak asi by si už dal aj tú námahu a prepísal aj Božie meno do čísla jednotného. Nie? Naopak, z čisto racionálneho hľadiska je priechodnejšie predpokladať, že text bol pôvodne v jednotnom čísle, vrátane Božieho mena a z akéhosi dôvodu bolo Božie meno prepísané do plurálu. Čo je ľahšie, prepísať jedno slovo 2500 krát do množného čísla, alebo prepísať celý dej (státisíce slov) do čísla jednotného?

    Ale prečo by prepisoval jedno meno do plurálu? Moderná veda zaoberajúca sa Bibliou predpokladá, že pôvod statí so slovom "Elohim" je u severných kmeňov Izraela. Tieto boli geograficky bližšie k starej Sýrii (kde mali El, Báal, Marduk a mnohí ďaľší "elohim" svoji vyznávačov) a zároveň boli aj severné kmeňe vystavené silnejšiemu vplyvu polyteizmu. Aj v Biblii (dokonca aj keď ju čítame čisto racionalisticky) je často doložené, že severné kmene boli menej verné Bohu Izraela a mali väčší sklon upadať k modlárstvu a polyteizmu (stačí si prečítať knihy Kráľov, Izaiáša či Jeremiáša ako ich za to karhajú). Navyše celý pantéon semitských bohov sa kolektívne volal "Elohim". Preto dáva zmysel, že Božie meno bolo úmyselne preložené do plurálu, aby lepšie zodpovedalo pojmosloviu polyteizmu chronicky prepadajúcim severným kmeňom: zachovanie pojmu (formy), ale jeho naplnenie iným významom (obsahom). Vlastne to isté, ako keď nedávno farnosť v Senci zachovala formu Halloweenu (deti, prezlečte sa do kostýmov, aká zábava), ale dala mu iný obsah (hrajme sa na svätosť namiesto strašenia). Vlastne, lepšie povedané, vrátila mu pôvodný kresťanský obsah, lebo Halloween bol údajne pôvodne kresťanský, ale v neskôr zdegeneroval (aj sv. Mikuláš v Amerike zdegeneroval na Santa Clausa). Ďalším dôvodom (ktorý nevylučuje ten prvý, vlastne ho dopĺňa) mohlo byť naznačenie, že náš jeden Boh (náš "Elohim") je sám ako celý ich panteón (ich "Elohim", ich panteón) a preto, vy neverníci nepotrebujete uctievať ich panteón, v ktorom má každý z bohov svoju funkciu (vojna, plodnosť a pod.), lebo náš Boh sám zvládne toto všetko (táto myšlienka sa tiež spomína v Biblii). Teda sám zvládne "prácu" za celý panteón bohov.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. "Kňažský kódex sa prikláňa k názoru, že Izraeliti o Hospodinovi nikdy nepočuli, dokiaľ neprehovoril k Mojžíšovi"

    Kňažský kódex poznám, ale neviem odkiaľ toto tvrdenie vyvodili... Keby aj áno, v ničom to nepodporuje teóriu, ktorú si opísal vyššie.

    "Abrahámov boh bol El, najvyšší kanaansky boh; on a jeho potomkovia boli v istom zmysle stále polyteistami, veriac v existenciu Marduka, Baala či Anat."

    Tak toto je proste nepravda, nezmysel. Fakt, ale naozaj úprimne by ma zaujímalo odkiaľ zdroje, z ktorých si čerpal vyvodili toto tvrdenie. Ak je toto veda, tak aj Dan Brown je vedec...

    "Na inom mieste v Biblii sa zase dozvedáme, že "Hospodin Boh však riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás, keďže pozná dobro i zlo." "

    Ak si prečítaš kontext, tak zistíš, že človek práve jedol ovocie zo "stromu poznania dobrého a zlého", teda dopustil morálnej autonómie (sám si určuje čo je dobré a zlé, teda "pozná dobro i zlo", ten pojem "poznať" je v Biblii viacvýznamový, používa sa dokonca aj na označenie sexu: napr. Gn 4,25). Tým, že si človek sám určil čo je dobré a čo zlé si človek uzurpoval postavenie boha, ďaleko prekročil svoju ľudskú prirodzenosť, lebo morálne zákonodarstvo patrí jedine Bohu. Zjavne preto Boh povedal: "je už ako jeden z nás" (jeden "z nás" = teda jeden z tých, ktorí patria do všeobecnej kategórie bohov, ovšem v zmysle monoteizmu iba YHWH do tejto kategórie patrí oprávnene, pohanskí bohovia neoprávnene). Ako inak možno racinálne vysvetliť (s ohľadom na kontext), že celá Biblia používa singulárnu konštrukciu vety kde sa hovorí o Bohu, ale tento verš (Gn 3,22) používa plurál ? Navyše ešte v prvých kapitolách Biblie, takže tvrdenie, že si to redaktor textu nevšimol neobstojí. Ani argumentácia pojmom "Elohim" je vylúčená, lebo v tomto verši sa používa Božie meno YHWH, ktoré je vo svojej podstate a od počiatku singulár.

    " Spomínanú henoteistickú predstavu zasa dokladá jedno z Božích prikázaní: "Nebudeš mať iných bohov okrem mňa..." "

    Skvelé, tak najprv uvedieš tri iracionálne a jeden pochybný argument v prospech údajného židovského polyteizmu, ale a contrario uvedieš len jeden textový argument, ako keby nebolo vyše šesťtisíc ďalších?

    K samej podstate článku sa teraz nevyjadrujem, tá si zaslúži hlbšiu úvahu, ale predpoklady z ktorých vychádzaš sú v tomto prípade už na prvý pohľad totálne nevedecké. Každý má právo na vlastný názor, ale s odvolávaním sa na vedu treba narábať opatrne. Veda nie je o názore, ale o dôkazoch a ich racionálnom posúdení. Ja viem, že sa tejto problematike obvykle nevenuješ a nemohol si vedieť, že tézy čo si napísal v úvode článku je proste vedecký nezmysel, ale dávaj trochu pozor. Nie všetko čo sa tvári ako veda, je skutočnou, serióznou vedou. Najme v dnešnej komercionalizovanej dobe. Tézu si over aspoň na angl. wikipédii ak v téme nie si úplne doma. Tá je písaná množstvom editorov, rôznych svetonázorov, ktorí sa vzájomne kontrolujú, takže je málo pravdepodobné, že tam bude vedecký nezmysel a tiež strážená množstvom adminov, schopných zvrátiť vandalizmus v priebehu niekoľko minút. Naopak, Karen Armstrongová je myslím známa tým nezmyslom o Ježišovej manželke, taký "vedecký" Dan Brown.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Teraz sa prenesiem ponad vyššie spomínané k samotnej myšlienke článku.

    "V tom tkvie podľa môjho hlavný problém náboženstva - jeho vnútorná rozpornosť, konflikt medzi proklamovaným monoteizmom a dualistickou koncepciou sveta, od ktorej závisí.
    Dualizmus je vlastnou podstatou každého idealistického učenia, teda i náboženstva..."

    Dualizmus je, myslím si, vlastnou podstatou akéhokoľvek svetonázoru. Aj v absolútnom materializme možno nájsť dualizmus: niečo (hmota) vs. nič (neprítomnosť hmoty) - pravda, existencia časopriestoru, energie, síl, prírodných zákonov, "temnej hmoty" a pod. (fyzikálne reálne, ale zároveň nehmotné substancie) tento svetonázor dosť narúša a dnes už samotný materializmus, možno povedať, ustupuje fyzikalizmu (a tam už jasný dualizmus je: hmota vs. ostatné fyzikálne fenomény). Alebo lepšie povedané trializmus (hmota - nehmotné fyzikálne fenomény - nič). V zmysle súdobej fyziky by sa dokonca dalo diskutovať, či vlastne samotná hmota existuje (teda či hmota samotná nie je len ilúziou vytvorenou pôsobením nehnmotných fyzikálnych síl - podobne ako napr. skutočnosť, že tma sama osebe neexistuje (svetlo áno), je len optickou ilúziou v mozgu, vyvolanou nedostatkom svetla, podobne aj chlad atď.) Kvantová fyzika doslova trhá pojem hmoty, tak ako ho chápala klasická fyzika, na kusy. Ale to je už celkom iná diskusia ...

    Chcem tým povedať, že dualizmus (alebo pluralizmus) možno nájsť v akomkoľvek svetonázore. Je to dané asi tým, že ľudský mozok asi ani nedokáže vnímať inak, ako na základe (minimálne) dvoch kontrastujúcich skutočností.

    Preto tvrdiť, že dualizmus je znakom náboženstva, najmä polyteizmu je, myslím si, dosť neodôvodnené.

    Monizmus nie je to isté ako monoteizmus. Polyteizmus má zasa skôr znaky pluralizmu, než dualizmu. Monoteizmus tvrdí, že existuje jeden Boh, ale sám osebe tým nevylučuje existenciu iných duchovných bytostí (anjeli, démoni). Tvrdí len to, že je len jeden skutočný a pravý Boh (všemocný, vševedúci, večný, od počiatku, Stvoriteľ všetkého ostatného) a ak aj existujú iné bytosti nazývané "bohmi", nie sú to praví bohovia.

    Napr. Biblia existenciu iných bohov príliš nerieši. Ak aj pripúšta existenciu iných bohov, chápe ich ako démonov, teda bytosti kategoricky nižšie od Boha. Áno, v Biblii je silný dualizmus. Ale nie dualizmus Boh vs. Satan a démoni, vôbec nie. Ale je tam silný dualizmus Boh vs. všetko ostatné (anjeli, Satan a ostatní démoni, ľudia, zvieratá, rastliny, neživá hmota a všetko ostatné). Teda Stvoriteľ vs. stvorenie. Toto rozlišovanie je v Biblii tak dôležité, tak principiálne, že je v štvrtom storočí bolo "casus belli" v jednej z najťažších kríz kresťanstva: keď Árius síce uznal božstvo Ježiša, ale priradil ho do kategórie stvorenia, na rozdiel od Boha Otca (tým vlastne poprel, že plnosť Ježišovho božstva a pravoverní kresťania toto nemohli tolerovať, riskovali všetko čo dosiahli - išli aj do vojny s cisármi, ktorí vtedy fandili upravenej verzii Áriovho učenia). Preto rozlišovanie medzi Bohom a všetkým ostatným je v čistom monoteizme asi najdôležitejší znak.

    A preto tvoje chápanie monoteizmu už nie je monoteizmus, ale panteizmus. Ak prestáva rozlišovanie medzi Bohom (Stvoriteľom) a všetkým ostatným (stvorením: anjeli, démoni, ľudia, zvieratá, neživá hmota, ...) už nemožno hovoriť o monoteizme, ale o panteizme, polyteizme, alebo ateizme.

    Polyteizmus má paradoxne bližšie k materializmu, lebo pohanskí bohovia vlastne ani neboli duchovné bytosti: v predstavách polyteistov boli súčasťou materiálneho sveta, boli antropomorfní (zo všetkým čo k tomu patrí: jedli a pili, rozmnožovali sa sexuálnym stykom, podliehali slabostiam - Boh Izraela nič z toho), neboli od počiatku (vznikli v čase), neboli všemocní, ani vševedúci, boli to v podstate len superľudia (nesmrteľní, super silní, schopní meniť svoju fyzickú podbu, schopní hádzať blesky a pod.), vlastne pohanskí bohovia boli v zásade to isté čo dnešný Hulk, Superman, Sandman, Spiderman, a pod. Žiadna metafyzika, len superschopnosti nabalené na v podstate ľudskú bytosť.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. "Každopádne, dospeli k totožným cieľom ako ja - k aktívnemu prístupu a zasahovaniu do "Božích" procesov, k angažovanosti a ochote meniť svet,... "

    Aktívny prístup a ochota meniť svet je ušľachtilé. Ale myslím si, že ešte ušľachtilejšie je meniť konkrétnu (individuálnu) osobu k lepšiemu životu. Niekto by mohol namietať, že meniť len individuálnu osobu je málo, že svet je predsa plný individuálnych osôb, ktoré potrebujú pomoc a preto treba zmeniť kompletne celý svet. V zásade by som neprotestoval proti takejto námietke, ale myslím si, že predsa len: menej je niekedy viac ...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jeejda tu sa vyrojilo komentárov, musím sa k tomu teda ešte raz vrátiť a uviesť niektoré veci na pravú mieru, aj keď budem sa snažiť už len v krátkosti...
      Tých argumentov v prospech polyteizmu by bolo viac než tri, myslím, že sa tým zaoberá množstvo ľudí, pochybujem, že by išlo čisto o akciu jednej „Dany Brownovej“, ktorá napokon tiež len, ako to u popularizátorov býva zvykom, vychádza z iných diel, snažiac sa ich obsah viac čitateľsky prístupnou esejistickou formou podať čitateľom-laikom. Každopádne by som si nikdy nedovolil niekoho celoživotnú prácu odbiť pár nemiestnymi urážkami...
      Logiku „tisíc argumentov pre a desať proti, teda nie je o čom“ tiež nepovažujem za najšťastnejšiu, pretože ak by sa takto postupovalo napríklad v medicíne, asi by si nikto nelámal hlavu s tým, prečo 3% pacientov po vakcinácii zomrelo a jednoducho by ich odpísali ako povolené straty. Aj keby existovala jediná malá pochybnosť, je dôležité sa ňou zaoberať. To ale na druhú stranu neznamená, že vyzdvihneme iba tú nejasnosť a zvyšných tisíc prípadov svedčiacich „pre“ zamlčíme. Ja som tak urobil iba z prostého dôvodu – nemal som v článku priestor pre rozsiahle argumentačné závodenie, ktoré by bolo navyše „off topic“ a tiež na neho nemám potrebné vzdelanie. A tak som iba poukázal na určité „čriepky duality“, ktoré sa vždy v náboženských textoch nachádzajú a o to mi išlo v prvom rade. Ukázať, že je v nich vždy prítomné „niečo úplne odlišné od Boha“, aby si niekto nepomyslel že snáď zlo pochádza z Boha a aby tak bola zachránená rozprávka o dichotómii dobra a zla, ten metafyzický príbeh ktorý tvrdí, že niečo je vždy len tým, čím je a ničím iným a že určitá vec či jav nemôže byť zároveň i svojim protikladom.
      Argumentum a contrario som nepoužil vôbec. Tu si sa zrejme pomýlil a nazdával sa, že používam prikázanie „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa...“ ako jeden z 6000 argumentov svedčiacich pre tvoju verziu (a ostatné zamlčiavam). Nie je tomu tak a ak si tým naznačoval, že som sa vlastne dopustil malilinkatého populizmu, musím ťa poopraviť, dopustil som sa megapopulizmu :) Totižto, tento argument je opäť v môj prospech, teda už je stav stretnutia myslím 4 alebo 5 ku tvojím 5999... Henoteizmus je v zásade formou polyteizmu. Prečo by Boh zakazoval veriť izraelitom v iných bohov, ak tí vôbec nejestvujú? Resp. neoznačoval by ich ako bohov, lebo tým de facto sám uznáva ich legitimitu. To je ako keď islamista označí Islam za mierumilovné náboženstvo, pretože kresťanov, ktorým ublížilo, nepovažuje za ľudí ale za bezvereckých psov; alebo ako keď sa KĽDR označí za všeľudový štát, pretože politických väzňov či utečencov jednoducho považuje za zradcov a teda ich vylučuje navždy z ľudského rodu. To je morálka vnútorného popretia, vylúčenia, typická pre všetky náboženstvá a ideológie. Preto je prinajmenšom podivné, že Boh formuluje daný výrok práve spomínaným spôsobom. Zvlášť ešte ak vieme, že judaizmus nemá výraz pre „veriť“ a najpodobnejší termín znamená v preklade skôr „dôverovať“, čo značí, že židia nepochybovali o existencii Boha. Ak niekto verí, uznáva zároveň, že existuje možnosť, že sa mýli, ale ak dôveruje, jednoducho vie, že to tak je a spolieha sa na dotyčného, nepochybuje o ňom. Boh teda chcel prikázať izraelitom, aby nevkladali svoju dôveru v iného boha, ergo neuzatvárali zmluvu s iným bohom.

      Odstrániť
  7. Ešte k tej vede, resp. odvolávaniu sa na vedecké zdroje... Nepíšem vedeckú monografiu ani dizertačnú prácu, ba ani článok do odborného časopisu, ba dokonca ani článok do Zem&Vek, takže v zásade môžem používať zdroje, aké sa mi zachce, dokonca aj príručky jehovistov alebo vesmírných lidí, či konšpiračné bludy o reptiliánoch a šedivákoch... Iste, i tak by som mal mať určitú zodpovednosť voči neborákom, ktorí by potenciálne mohli zablúdiť na túto webstránku – preto používam tvary ako „ja si myslím“, „podľa môjho názoru“ a pod. :) Tieto články slúžia ale v prvom rade k tomu, aby som nemusel všetko držať v hlave, preto využívam tento úložný priestor, kam odkladám myšlienky, aby som ich mohol s odstupom času revidovať a sledovať, kam som sa posunul.
    Takže toto treba mať na pamäti, keď ma odkazuješ na anglickú wikipédiu. To samo o sebe tiež nepovažujem za správne z tvojej strany, alebo ako by povedal klasik: „To neděláš dobře, Jaromíre...“, pretože odvolávaním sa na vedu vlastne škodíš náboženstvu – prispôsobuješ jeho jazyk modernej vede, meníš celý diskurz, akým sa o viere hovorí, používaš „reč víťazov“, teda uznávaš jej porážku.

    „Dualizmus je, myslím si, vlastnou podstatou akéhokoľvek svetonázoru.“ tu by som bol opatrnejší v jednoznačných vyhláseniach. Hmota vs. nič? Hegel by z fleku odvetil, že nič, protikladné nejakému niečo, nič nejakého niečo, je určité nič“. Existuje iba konkrétne nič, neexistuje neurčité abstraktné nič... Monizmus nemožno chápať tak, že by všetko vydával za jednoliaty, harmonický celok bez opozít a protikladov. Rozdiel oproti dualizmu je však v tom, že ich nepovažuje za absolútne, odlišné, abstraktné, samostatné entity, ale vníma, že tie protiklady vychádzajú z ich vlastnej jednoty, pretože jednota a protikladnosť sa nevylučujú, nie sú opakom ale skôr fázami tej istej veci, ale to už hovorím o dialektike. Pravdu máš v tom, že materializmus v podobe akú mu dali La Mettrie či Holbach nestačí pre potreby jadrovej fyziky, kvantovej mechaniky alebo astrofyziky, lenže nutno dodať, že títo materialisti ani len nepričuchli k dialektike. S tým chladom si dal dobrý príklad... Ako uvažujú ľudia? Teplo vs. chlad, absolútne vzájomne sa vylučujúce protiklady. Buď je teplo, alebo je chlad. Keď je teplo, nie je chlad, keď je chlad nie je teplo. Teplo buď je alebo nie je. To je klasická logika, na ktorej materialistickí vedci stavali vlastne až do 19. storočia. Dnešní vedci ale, často zrejme nevedomky, využívajú dialektickú metódu poznávania. Chlad je len nedostatok tepla. Teda chlad je určitou formou, určitým stupňom tepla, je určitým (ne)teplom.
    V tomto zmysle nestojí veda a spoločnosť pred otázkou: materializmus alebo idealizmus? (či monizmus, dualizmus, pluralizmus), pretože všetky v zásade dochádzajú k nesprávnym výsledkom; ale pred otázkou: metafyzika či dialektika?
    Tá otázka platí tak pre prírodné ako spoločenské vedy. Keď ľudia nadávajú na tento systém, často slýcham floskulu, že kapitalizmus je samozničujúci, ale nikto vlastne nevie prečo.. že treba vymyslieť niečo úplne iné, nejaké k nemu opozitné dobro, ktoré nás zachráni. Nikto neuvažuje tak, že to „dobro“ ktoré ho zničí je zároveň základom kapitalizmu, že jeho protikladné sily sú v zásade jeho najvlastnejšou súčasťou a vyrastajú z neho (v tomto prípade zospoločenštená práca) a preto ho nakoniec zničia. Ak by od počiatku sveta existovalo niečo absolútne a zároveň niečo absolútne odlišné, popieralo by to existenciu kauzality alebo vzťahy korelácie medzi vecami, pretože by museli existovať dva javy, ktoré spolu nesúvisia.
    Dokonca aj keď sa zamyslíme nad príslovým: „menej je niekedy viac“, logicky nedávajúcemu zmysel, vidieť v ňom prvky dialektiky.
    Ok, nebolo to v krátkosti...

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Monizmus-dualizmus: Tá niečo-nič dualita možno nebola najlepší príklad dualizmu, ale o to mi vlastne ani nešlo. Chcel som hlavne poukázať, že ľudský mozog vníma na základe rozdielov (určitej duality, resp. plurality), preto možno asi úplne všade nájsť rozdiely, protiklady a pod. Tie rozdiely a protiklady však zvádzajú ľudí vidieť dualizmus aj tam, kde možno vôbec ani nie je.

    Ja nespochybňujem určitú dualitu (ale netvrdím, teraz poučený, že je to dualizmus v Hegelovom ponímaní) v náboženstve. Ale ten dualizmus v judaizme a kresťanstve je primárne v tomto: Stvoriteľ a stvorenie (všetky ostatné entity, všetká ostatná existencia, či už hmotného alebo nehmotného charakteru, či už osoby alebo veci). Teda nie Boh a bohovia, ani Boh a Satan, dokonca ani dobro a zlo, ale Stvoriteľ (Boh) a stvorenie (všetko ostatné). Aspoň ja to takto vidím a nemám pochybnosti o správnosti môjho názoru o židovskom a kresťanskom náboženstve.

    Protiklad dobro-zlo možno vnímať aj monisticky. Tomáš Akvinský, myslím, vysvetloval existenciu zla ako nedostatok dobra. Teda zlo ako určité nič, jav bez vlastnej entity, nedostatok určitej jestvujúcej entity. Niečo ako chlad, tma a pod. Ale nie som si celkom istý.

    Ja nepriznávam porážku, len bojujem rovnakými zbraňami. Klin sa klinom vybíja. Veda najlepšie vedou, a pod.

    Ja nepopieram tvoje právo na vlastný názor, ale nečuduj sa, že na niektoré tvrdenia potom ľudia prudšie reagujú (aj oni na to majú právo, nemôžeš sa čudovať, keď niekto iný potom využije svoje právo reagovať). Mňa rozčúlilo spochybňovanie monoteizmu judaizmu a kresťanstva. Keby to spochybňovanie bolo aspoň založené na riadnych argumentoch, ale tvrdiť niečo zoči voči masívnej prevahe argumentov je proste buď diletantizmus, alebo úmyselné falšovanie vedy. A to ešte pridalo k môjmu rozčúleniu. Počet síce nie je vždy zárukou pravdy, ale pri takejto početnej prevahe už zjavne áno, proste rozum v niektorých veciach nepustí.

    Ale na druhej strane som aj v niečom rád. Aspoň si ma znova niečo naučil z Hegelovej filozofie. Začína sa mi Hegelova filozofia páčiť :)

    Znovu opakujem, v Biblii nie je explicitne priznaná existencia iných bohov. Pokiaľ viem nikde. Vôbec nikde. Ak aj z niektorých veršov sa javí, že to implicitne vyplýva, nemožno to jednoznačne tvrdiť. Na základe čoho sa to dá tvrdiť? Na základe tých veršov, ktoré si uviedol sa to tvrdiť nedá. A keby aj áno, to ešte neznamená, že takí "bohovia" sú naozaj bohovia v pravom slova zmysle. Vyššie som myslím aj uviedol, ako treba chápať pojem "boh".

    Text Biblie sa v mnohom, možno povedať, prispôsobuje spôsobu myslenia vtedajšieho človeka: starého Hebreja. Teda význam v Biblii použitých pojmov nemožno vždy a úplne stotožňovať s dnešným významom tých pojmov. Ako príklad som uviedol slovo "poznať", ktoré v niektorých kontextoch u starých Hebrejov nadobúda úplne iný význam než u dnešných Slovákov. To isté platí ešte viac pre dobové frázy, slovné spojenia a pod.

    OdpovedaťOdstrániť