Človek informovaný

Ranné správy, správy o dvanástej, správy o piatej, správy o siedmej... Celý deň pravidelný prílev čerstvých informácií z domova i zo sveta. Už viac niet zabednených, prostoduchých ľudí! Všetci sme informovaní! Všetci sme vzdelávaní a vychovávaní! Sme rozhľadení! Neustále si rozširujeme svoje obzory a vstrebávame nové správy, ktoré nám prináša celý deň TA3 či ČT24, Markíza, JOJ-ka, Nova, ako i rádiá, internetové noviny...Že je na tom čosi čudné? Ale vôbec nie! Patrí to predsa k dnešnému trendu. - Tak by odpovedala asi väčšina z nás.

Informácie, informácie, informácie... Alebo skôr len "slová, slová, slová", ako by povedal Hamlet 21. storočia?

Myslím, že v tomto ohľade za západným svetom o niečo zaostávame. Tam toto informačné šialenstvo vypuklo o dosť skôr a už sa nad ním určite nikto nezamýšľa. U nás však tento trend výraznejšie zosilnel až v posledných rokoch a čudujem sa, ako je možné, že sa nad tým prakticky nikto nepozastavuje.

V tomto príspevku nemienim riešiť objektívnosť médií, ani to, či nás klamú a do akej miery.
Chcel by som skôr v skratke poukázať na to, ako vplýva prudký vzrast množstva informácií (či už pravdivých alebo nepravdivých) na človeka a za akým účelom k nemu dochádza.

Celá éra informácií je tak trochu postavená na hlavu a jej snahy a ciele možno iba ťažko považovať za prospešné a za dobre mienené.

1. Kam sa podela hĺbka?

Je zrejmé, že s nárastom kvantity informácií klesá ich kvalita, teda že čím viac informácií je nám poskytnutých, tým budú obsahovo povrchnejšie a plytkejšie. Stačí sa len dívať na televíziu a môžeme si to jasne všimnúť. Problémy v správach nikdy neriešia do hĺbky. Každému venujú 2 - 3 minúty, prípadne ich iba prejdú v rýchlom slede správ za sebou. Čím všeobecnejšie sa problému venujú, tým väčšia je možnosť manipulácie s ľuďmi v niečí prospech.

2. Sklamanie, negativizmus

V televíznych novinách jasne dominujú negatívne správy, narozdiel od správ spred roka 1989, ktoré boli vyslovene optimistické, plné bozkov súdruhov a úspešnej žatvy, z dnešného pohľadu vnímané ako propagandistické. Zlé správy plné utrpenia, vrážd a zločinov sa javia ďaleko uveriteľnejšie. Môžem vás ale ubezpečiť, že napriek tomu nie sú o moc menej cítiť propagandou... Najhoršia propaganda je práve tá, ktorá sa tvári realisticky, neideologicky a udržiava nás tak v neviditeľnej sieti "kapitalistického realizmu", jediného životaschopného výrobného, kultúrneho i životného spôsobu. Negatívnymi správami totiž systém sám na seba útočí a uznáva, že nie je ideálnym, avšak zároveň jedným dychom dodáva, že je jediným možným.
Zároveň útočí na ľudskú podstatu a ukazuje ju ako od prírody zlú, chamtivú a násilnú, ktorú je nutné skrotiť silnou štátnou rukou.
Zlými správami rovnako útočí na ľudskú psychiku, ktorej každodenný prílev nových a nových problémov určite nedodáva na sile.
Po ďalšie, neustálym cieleným upriamovaním pozornosti na určité problémy v spoločnosti (viď. rómska otázka) prilieva olej do ohňa a stupňuje konflikty, ktorých paradoxne čo najviac potrebuje. Aby zavládol poriadok, musí byť najprv vyvolaný čo najväčší chaos.
O tom som už ale písal v niekoľkých článkoch.

3. ...A ty proste sedíš a ďalej sa láduješ!

Tretí a posledný dôvod, možno dokonca i najvýznamnejší, pre ktorý boli cielene vyvolané tieto mediálne, informačné orgie bude možno čiastočne v rozpore s predošlým.
Tak ako môžu mať negatívne správy nepriaznivý dopad na psychiku, môže rovnako u ľudí dôjsť i k určitej otupenosti, vytvoreniu si rezistencie voči neustálemu zlu. Pár citlivých jedincov môže naozaj priviesť zlo, násilie a teror vychádzajúci z obrazovky, do liečebne. Zároveň je ale isté, že väčšina populácie sa voči takejto hrozbe začne vedome alebo podvedome brániť a vytvorí si akýsi štít, neprestupný pancier ľahostajnosti cez ktorý neprejde to všetko neustále vysielané utrpenie. Alebo proste iba vojde, takpovediac, jedným uchom dnu a druhým von.
Ľudský mozog nie je schopný príliš dlhej koncentrácie, a vzhľadom na pohodlnosť ľudí pri TV je prakticky vylúčené, aby sledovali celé Televízne noviny pri plnom sústredení. Bolo by to naozaj značne vyčerpávajúce, a preto neverím médiám, ak tvrdia, že nám poskytujú informácie v záujme toho, aby sme čo najviac vedeli. Samotné množstvo poskytovaných informácií nás núti k tomu, väčšinu z nich vypustiť.
Televízie sa snažia pod maskou tvorby uvedomelého a informovaného diváka z neho vytvoriť len pasívneho konzumenta informácií, nečinne prihliadajúceho na prezentované nešťastie a katastrofy, vnímajúc ich iba ako niečo vzdialené, cudzie, možno až nereálne, fiktívne, ako film, ako CSI...
Na túto myšlienku som prišiel nedávno, keď som pristihol sám seba ako pozerám na nejakú tragickú správu a pchám sa pri tom zmrzlinou.

Človek má v hlave plno informácií, no o to viac je zmätený, o to viac ich vypúšťa a prichádza o empatiu, stáva sa akýmsi nezúčastneným pozorovateľom, ktorý sleduje okolitý ubiehajúci život skrz plazmovú obrazovku.

Verím, že ak by si človek spred 200 rokov pozrel dnešné večerné správy, buď by sa zbláznil alebo by od zúfalstva spáchal samovraždu. Dnešný človek? V kľude sa ďalej pchá hranolkami...
A to je presne cieľom celej tejto informačnej mašinérie. Zbaviť nás ľudskosti a súcitu.

Prečo vysielajú i na komerčných televíziách toľko spravodajstva? Ľudia by iste miesto toho viac ocenili nejaký film. Odpoveďou je, že i spravodajstvo sa vlastne stáva akýmsi filmom. Vo filme majú ľudia radi násilie a krv. A ak aj v nich vyvolá určité pocity súcitu či zhnusenia, uvedomujú si, že ide len o film. Je to len fikcia. Nie je to skutočné! Film sa raz proste skončí, pôjdu titulky a koniec! Rovnako i Televízne noviny v ľuďoch budia určitý záujem a vzrušenie, podobne ako film. Rovnako ako pri filme necítia nič a ak i cítia, ide iba o prechodné, chvíľkové pocity, ktoré pominú pri ďalšej správe či skončením novín a reklamou. Nie je to skutočné! Tie správy nie sú skutočné! Stačí len stlačiť vypínač a všetko zlo pominie... Naozaj?


Klimeux